„Na život si zvykáme skôr ako na myslenie.“Albert Camus
Estetika bezútešnosti totalitných spoločností dominujúcich do roku 1989 v strednej a východnej Európe, priťahuje pozornosť spisovateľov a spisovateliek aj tým, že dokonalejšie odzrkadľuje (absurdnú) krutosť života. Cez obraz spoločensko-politických obmedzení, ktoré až fyzicky ohrozujú jednotlivca, sa jasnejšie vyjavuje aj totalitná podstata samotného života.
V diktatúre života, v ktorej nikto nerozhoduje o tom, kde, komu a kedy sa narodí, sa totiž mnohé ideály javia ako veľké ilúzie. Asi neexistuje väčšia priepasť, aká sa nachádza medzi morálkou (ideálom ľudskosti) a krutou aritmetikou života, ktorá riadi osudy jednotlivcov.
Autori píšuci v krajinách na západ od dnes už neexistujúcej železnej opony, si dystopickú podobu spoločnosti vytvárajú zväčša na základe vlastných predstáv, pričom vychádzajú prevažne zo sprostredkovaných informácií. Ich „východným“ kolegom stačí načrieť do spomienok, v ktorých sa ani detstvo nevynára ako idylické miesto pokoja.
Bezútešnosť rumunskej komunistickej diktatúry prostredníctvom rozprávania malého chlapca predostrel aj maďarský spisovateľ György Dragomán v knihe A fehér király (2005), ktorá pod názvom Biely kráľ a v preklade Gabriely Magovej vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Zelený kocúr.
Ide o druhé a upravené slovenské vydanie. Prvýkrát Dragománov román v slovenskom jazyku vydalo v roku 2008 dnes už neexistujúce vydavateľstvo Kalligram. Do viacerých svetových jazykov preložený román sa v roku 2016 dočkal aj filmového spracovania.
György Dragomán sa narodil v roku 1973 v meste Târgu Mureș v maďarsky hovoriacej rodine. Vyrastal v období, keď smerovanie Rumunska určovali často iracionálne a ľudskosť „postrádajúce“ rozhodnutia rumunskej komunistickej strany, na čele ktorej stál Nicolae Ceaușescu.
Spisovateľ György Dragomán ako chlapec
V dystopickej realite rumunského socializmu žil do pätnástich rokov, keď spolu s rodičmi v roku 1988 odišiel do Maďarska.
Stmeľujúcim prvkom jeho prózy zloženej z osemnástich kapitol, z ktorých by viaceré zaujali pozornosť aj ako samostatné poviedky, je čakanie či dúfanie. Rozprávač príbehu, chlapec Džátá totiž dúfa, že sa jeho otec vráti z pracovného tábora na dunajskom kanáli, kde sa ocitol pre vyjadrenie nesúhlasu so štátnou mocou.
Kapitoly, ktorých navonok nevinné názvy ako Tulipány, Skok, Muzika, Čísla, Ventil, Darček, Afrika, alebo Hojnosť, sú ako samostatné expozície, v ktorých je možné uvidieť a hlboko precítiť nielen krutosť totalitného režimu, ale aj mnohých jednotlivcov, s ktorými Džátá prichádza počas čakania do kontaktu.
Britská filmová adaptácia románu z roku 2016
K fyzickému a psychickému násiliu sa uchyľujú učitelia, futbalový tréner, robotníci, bývalý veľvyslanec pôsobiaci v Afrike, ale aj jeho spolužiaci, a „kamaráti“ z ulice. Výnimkou je robotník so zohavenou tvárou a s prezývkou Čakan. Džátá sa na konci za dramatických okolností na okamih s otcom stretne, ale napokon aj tak všetko vyústi do ďalšieho neistotou naplneného čakania.
Dragománov Biely kráľ je formou a obsahom výlučne literárny text, nie historická či publicisticko-reportážna kniha, a preto prináša aj iné, neideologické interpretácie. V prvom pláne samozrejme podáva plastický obraz obludnosti rumunského socializmu, ale pod vrstvami detailov totalitného režimu sa jasne vynára aj znepokojujúce poznanie, že krutosť nezávisí len od spoločenského zriadenia.
Život ako predpoklad aj ľudskej existencie vytvára podmienky, ktoré legitimizujú tvrdenie, že takmer nikto sa nezaobíde bez niekoho, komu by mohol ubližovať. Len málokto nepotrebuje svoju obeť (obete), podobne ako totalitné režimy. Dragomán to umocňuje aj tým, že do stredu príbehu postavil malého a v mnohých ohľadoch bezbranného chlapca.
Džátá stojí zoči-voči svojmu osudu, ktorého podobu nemá šancu takmer vôbec ovplyvniť. A tak ostáva otázka: Stane z chlapca človek, alebo len živé súcno?
Fotografie a grafika: Oiffy, Magvető, Kalligram, Zelený kocúr a archív Györgyho Dragomána