Investigatíva je ako detektívka

Foto:  David Ištok 

Popredný slovenský investigatívny novinár Marek Vagovič, autor známej knihy Vlastnou hlavou o Robertovi Ficovi a strane Smer-SD verí, že unesený štát si občania napokon vezmú späť a mafia s politickým krytím bude pykať za jeho rozkrádanie.

V rozhovore prezradil nielen to, čo rád číta, prácu ktorých kolegov si váži, ale poodhalil aj zákulisie náročnej a často nedocenenej práce investigatívneho novinára.

Napísaniu vašej prvej knihy Vlastnou hlavou predchádzala niekoľkoročná práca investigatívneho novinára. V jej úvode spomínate, že ste sa Smeru-SD a Robertovi Ficovi venovali pätnásť rokov. Kedy nastal ten moment, alebo čo vás podnietilo k tomu, že ste sa začali venovať asi najnáročnejšej novinárskej práci – investigatívnej žurnalistike?

Nikdy som nerozmýšľal nad tým, že budem robiť niečo ako investigatívnu žurnalistiku. V čase mojich novinárskych začiatkov ani nemala na Slovensku veľkú tradíciu. Bol som v podstate samouk, ktorý pozoroval politiku a snažil sa hľadať jej prepojenie na biznis, oligarchov a organizovaný zločin. Systematickou prácou som si postupne získal dôveru ľudí z rôznych prostredí – vrátane policajtov a prokurátorov – s ktorými som konzultoval kauzy, kde bolo podozrenie z nezákonnej činnosti.

Začalo sa to článkom o korupcii na UK v Bratislave, veľa som tiež písal o tajnej službe. Napokon som sa dostal aj k informáciám o vzniku, financovaní a fungovaní akciovej spoločnosti Smer. Niekoľko rokov som skladal mozaiku, ktorú som potom podrobne opísal v knihe Vlastnou hlavou. To už bola klasická, prácna investigatíva, ktorá je náročná aj dobrodružná zároveň.

Je to niečo ako detektívka s otvoreným koncom. Často kráčate po nebezpečnej ceste, ktorej cieľ je v nedohľadne. Zakopávate pri tom o rôznych hajzlíkov, ktorí sa vás snažia spochybniť, zastrašiť alebo zdiskreditovať. Občas spadnete, no vždy sa postavíte, pretože chcete poznať a odhaliť pravdu.

Kniha ponúka čitateľovi vcelku zrozumiteľné zhrnutie mnohých prešľapov, káuz a prepojení oligarchov na dnes už bývalého premiéra a vládnu stranu Smer-SD. Mali ste nejaké očakávania a ako ju prijali čitatelia? Koľko kusov sa doteraz predalo?

Túto knihu som chcel napísať už v roku 2010, keď som v denníku SME zverejnil sponzorskú zmluvu Flašík – Blaško, respektíve nahrávku hlasu podobnému Ficovi. Už vtedy som mal o pozadí Smeru dosť informácií, no napokon som to z rôznych dôvodov odložil. Myslím, že som urobil dobre, lebo medzičasom vyšlo najavo množstvo káuz, ktoré ešte viac obnažili toxický charakter Smeru.

Zlomovým bol však prípad daňových podvodov Ladislava Bašternáka, čo bol výborný aktualizačný moment pre napísanie knihy.

Marek Vagovič: Vlastnou hlavou (Premedia, 2016)

 

Vnímal som hnev a frustráciu v spoločnosti, ktorá už bola vyhrotená na maximum. Napriek tomu ma prekvapilo, že mi písalo aj veľa voličov Smeru, že im moja kniha otvorila oči.

Tušil som, že môže mať úspech – jednak preto, že to nikto predo mnou takto nespracoval. Ale aj preto, že som vnímal hnev a frustráciu v spoločnosti, ktorá už bola vyhrotená na maximum. Niekoľko týždňov po jej vydaní začali protikorupčné pochody, veľa sa hovorilo o Ficovi, Kaliňákovi, Gašparovi aj Kováčikovi. Napriek tomu ma prekvapilo, že mi písalo aj veľa voličov Smeru, že im moja kniha otvorila oči.

Doteraz sa predalo okolo 38 000 výtlačkov.

Podarilo sa vám výrazne poodhaliť odvrátenú tvár Roberta Fica a jeho strany. Je skutočne taký veľký rozdiel medzi tým, čo Fico hovorí svojim voličom, a tým, ako koná v zákulisí? Ktoré kauzy vládnej strany považujete za najzávažnejšie?

Áno, je. Navonok vystupuje ako sociálny demokrat, ktorý sa snaží voličom zalepiť oči a zapchať ústa sociálnymi balíčkami. V skutočnosti sú to však v porovnaní s objemom peňazí, ktoré sa rozkradli za jeho vlád, len omrvinky. Fico je vazalom oligarchov, ktorí mu pomohli rozbehnúť akciovú spoločnosť Smer. V politike sa správa tak, aby boli spokojní všetci – je niečo ako mediátor, ktorý vyvažuje záujmy biznisových skupín v pozadí strany. Za desať rokov, čo bol pri moci, sa nadmieru darilo Širokému, Poórovi, Brhelovi aj Výbohovi.

V posledných rokoch výrazne rastie aj vplyv podnikateľa Bödöra. Za závažné považujem všetky kauzy, ktoré súviseli s financovaním Smeru – od zmluvy Flašíka s Blaškom, cez rozhovor s Bohumilom Hanzelom až po hlas podobný Ficovi. Dôležité boli aj prípady typu peniaze v alobale alebo tunelovanie vojenskej tajnej služby. A tiež kauzy ako mýtny tender, Kočner a Bašternák.

Prelomom však bolo prepojenie Úradu vlády s talianskou mafiou, na ktoré poukázal môj kolega – zavraždený novinár Ján Kuciak.

Chystáte sa napísať jej pokračovanie?

Rozmýšľam, že napíšem druhý diel. Ak mi to čas dovolí, chcel by som to stihnúť na budúci rok. Od roku 2016, kedy vyšla kniha Vlastnou hlavou, sa totiž udialo toľko vecí, že ich treba jasne pomenovať, zanalyzovať a vysvetliť v kontexte. Slovensko sa ocitlo na podobnej historickej križovatke ako v roku 1968. Je len na nás, či dosiahneme skutočnú, nie formálnu zmenu.

Alebo rezignujeme a uzavrieme sa do svojich mikrosvetov ako naši rodičia a starí rodičia po ruskej okupácii.

Marián Leško pred rokmi napísal dnes už legendárnu knihu Mečiar a mečiarizmus, ktorá sa venuje Vladimírovi Mečiarovi a HZDS. Nechýba na dokreslenie nie veľmi lichotivého ponovembrového politického obrazu Slovenska aj kniha o Mikulášovi Dzurindovi a SDKÚ?

Dzurindovu éru v určitej miere reflektoval Tom Nicholson v knihe Gorila. Okrajovo som ju riešil aj ja v knihe Vlastnou hlavou. Ale je pravda, že ucelený obraz o vládach pravice zatiaľ nikto nenakreslil. Očakával som, že to urobí niekto z novinárov, ktorí boli na vrchole kariéry v čase, keď bol Dzurinda premiérom. Mali najlepšie informácie aj kontakty, poznali zákulisie aj záujmy v pozadí. Je to výzva a hodená rukavica.

Uvidíme, kto ju napokon zdvihne a symbolicky uzavrie túto dôležitú etapu slovenských dejín.

Akým spôsobom sa novinár dostane k informáciám zo zákulisia najsilnejšej slovenskej strany? Sú všetky zdroje a informácie, s ktorými príde novinár do styku, dôveryhodné? Ako vy osobne získané informácie vyhodnocujete?

Precíznosťou, húževnatosťou a trpezlivým budovaním dôvery s ľuďmi, ktorí k nim majú prístup. Väčšinou ich nechcú medializovať pod svojim menom, takže im treba zaručiť diskrétnosť a nikdy ich nepodraziť. Keď uveria, že vám ide o vec, a nie o osobný prospech alebo slávu, posunú vám aj citlivé informácie, ktoré sa nedajú vyhľadať v otvorených zdrojoch.

Potom je už na šikovnosti novinára, či ich dokáže verifikovať a zverejniť v podobe, aby neboli žalovateľné. Treba byť však opatrný a nepodľahnúť pokušeniu byť za každú cenu prvý, keď nemáte stopercentnú istotu, že zdanlivá „exkluzivita“ nie je len klebeta.

Pri skúmaní biznispozadia Smeru mi napríklad jeden z mojich zdrojov povedal, že Fica každý mesiac vyplácajú rovným dielom piati oligarchovia – a to pomerne vysokými sumami, ktoré mohol minúť podľa vlastného uváženia. Malo to byť niečo ako jeho „réžia“, aby sa mohol plne sústrediť na politiku. No keďže sa mi to nepodarilo overiť, detaily som nikdy nezverejnil, hoci išlo o dôveryhodný zdroj.

Spravidla platí, že publikujem len zistenia, ku ktorým mám dokumenty, zvukové či obrazové záznamy, alebo svedectvá zainteresovaných ľudí – pod ich pravým menom. Anonymné tvrdenia alebo utajené zdroje citujem minimálne – v menej dôležitých veciach, na dokreslenie celkového kontextu. Kľúčové odhalenia musia byť podložené nepriestrelnými dôkazmi.

V súčasnosti vediete investigatívny tím portálu Aktuality.sk. Ktoré médium z tých, v ktorých ste pracovali, poskytovalo najväčší priestor investigatíve? Stretli ste sa aj z nejakými obmedzeniami?

Vo väčšine médií, kde som pracoval, sa majitelia a šéfredaktori snažili vytvoriť podmienky aj pre investigatívu. Už v denníku SME, kde som pôsobil v rokoch 2007 – 2011, sme mali tím, ktorý pracoval na odhaľovaní korupčných káuz. Popri tom sme však robili aj denné spravodajstvo, čo bolo dosť vyčerpávajúce. Keď som potom prešiel do časopisu .týždeň, mal som to o čosi jednoduchšie, keďže ide o týždenník.

Práve tam som začal spolupracovať s Jánom Kuciakom a Veronikou Šmiralovou, s ktorými sme neskôr vytvorili investigatívny tím portálu Aktuality.sk. Jeho šéfredaktor Peter Bárdy a šéf nášho vydavateľstva Milan Dubec nám dali voľné ruky, takže sme mali oveľa viac času na preverovanie tipov, ako je to bežné v konkurenčných médiách.

Marek Vagovič, Aktuality.sk
Marek Vagovič vedie investigatívny tím portálu Aktuality.sk  

Predstava, že budete robiť na kauze pol roka alebo rok, je však na Slovensku nereálna. Na malom trhu je to pre väčšinu médií neefektívne, takže treba nájsť rozumný kompromis – ideálne aspoň týždeň na malú kauzu, dva týždne na stredne veľkú a mesiac na väčší prípad. Výnimkou bolo prepojenie talianskej mafie na Úrad vlády, na ktorej pracoval Jano Kuciak viac ako rok. Popri tom však robil priebežne aj iné, menšie kauzy.

Čo sa týka obmedzení, tie boli len časové a finančné – so žiadnymi vážnymi zásahmi do mojej práce som sa nestretol. A to napriek tomu, že kvôli mojim zisteniam prišli médiá, pre ktoré som písal, o veľa peňazí z inzercie. Vážim si, že šéfredaktor ani majiteľ ma nikdy nezastavili. Čelili sme aj množstvu súdnych sporov, často likvidačných. Nikdy sme však necúvli.

Aká je podľa vás slovenská investigatívna žurnalistika? Zdá sa, že printové a online médiá zohrávajú dnes dôležitejšiu úlohu, ako napríklad televízie.

Za posledné roky sa výrazne zlepšila. Už nie je založená na dvoch, troch anonymných zdrojoch ako v polovici 90. rokov, ktoré sa často prekrývali, prípadne rozohrávali svoje spravodajské, politické alebo mediálne hry. Dnes máme výhodu aj v tom, že nie sme odkázaní na utajených informátorov, ktorí môžu mať rôzne motivácie – vrátane pomsty. To síce nie je prekážka pre napísanie článku – kľúčové totiž je, či sedia fakty.

Pri tomto type zdrojov však treba byť maximálne opatrný – to isté pri ľuďoch z prostredia organizovaného zločinu. Našťastie môžeme čerpať informácie aj z otvorených zdrojov, ktorých je už toľko, že investigatíva sa dá často robiť aj od stola. Treba len vedieť, kde ich hľadať a potom to logicky pospájať. Dátová žurnalistika má veľkú budúcnosť, ale stále treba chodiť aj do terénu, kde sa zase dozviete veci, ktoré na internete nenájdete.

Je pravda, že viditeľnejšia investigatíva je v printoch a na online portáloch, kde sa jej venujú systematickejšie ako v televíziách. Na druhej strane, aj Markíza, JOJ alebo RTVS prinášajú zaujímavé kauzy – akurát v menšej periodicite a na menšej ploche, keďže všetky televízie zrušili svoje investigatívne relácie. Je to škoda, lebo televízia má stále veľkú silu a dokáže presvedčivo podať aj zložité kauzy.

Čím si vysvetľujete fakt, že aj napriek nespornej profesionalite mnohých investigatívnych novinárov či úspechu vašej knihy, nemalá časť slovenskej spoločnosti nedôveruje médiám? Majú na tomto fenoméne podiel aj samotní novinári?

Za negatívne nálady voči novinárom sú do veľkej miery zodpovední politici, ktorí na nich permanentne útočia, pretože žurnalisti im vidia na prsty. Niektorí hovoria, že píšeme na objednávku, iní – napríklad Robert Fico – nás označujú za hyeny, slizké hady a protislovenské prostitútky. Tento typ rétoriky povzbudzuje aj ľudí ako Kočner, ktorý sa najskôr otvorene vyhrážal Kuciakovi a teraz aj Adamovi Valčekovi.

Aj novinári sú len vzorkou spoločnosti, takže aj medzi nimi sa nájdu čierne ovce. Väčšina je však slušná a robí si svoju prácu poctivo. Okrem toho sme terčom tzv. konšpiračných médií, ktoré nás zámerne a lživo vykresľujú ako agentov Západu, predĺžené ruky mimovládok alebo Georgea Sorosa. My sa však voči podobným útokom nebránime, aby sme im nezvyšovali rating.

Možno by nezaškodilo, keby sme hájili svoju česť aj podávaním trestných oznámení a žalôb, aby si zapamätali, kde je hranica férovej kritiky. Rovnako by sme sa mohli brániť aj voči verbálnym atakom politikov alebo ľudí ako Kočner. Šanca, že budú za svoje výroky potrestaní, síce nie je veľká, ale keď nič neurobíme, útoky sa budú stupňovať.

Na druhej strane, čiastočne si za to môžeme aj sami. Časť novinárov sa správa aktivisticky, čo sa ukázalo napríklad pri migračnej kríze. Niektorým chýba aj väčší odstup od konkrétnych politikov alebo politických strán – hlavne tých novovznikajúcich. Ľudia majú potom pocit, že používame dvojaký meter, respektíve, že aj novinári uplatňujú vo svojej práci princíp „náš človek“.

To znamená, že bagatelizujú prešľapy „svojich“, pričom tým na opačnej strane barikády neodpustia nič.

V závere knihy Vlastnou hlavou píšete: „Roberta Fica si nebudeme pamätať ako Vladimíra Mečiara. Počas jeho vlád neuniesli prezidentovho syna, ani fyzicky nezlikvidovali nepohodlného svedka. Slovensko nebolo čiernou dierou, nechodili sem žiadne demarše.“ Zmenili by ste niečo na tomto závere v súvislosti s nedávnymi udalosťami po vražde vášho kolegu?

Bohužiaľ, v spomínanom citáte som sa mýlil, lebo v roku 2016 nič nenasvedčovalo tomu, že za vlády Roberta Fica dôjde k prekročeniu pomyselnej hranice – k vražde novinára. V závere knihy však píšem aj o ťaživej atmosfére v krajine, ktorá žiaľ vyústila do chladnokrvnej popravy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej:

„Vo vzduchu cítiť, že sa niečo zlomilo. Politická garnitúra, ktorá v koalícii s obchodníkmi v pozadí uniesla štát, si uvedomuje, že zašla priďaleko. Aj preto sa množia pokusy o diskreditáciu politických protivníkov a kritických novinárov. A eliminujú sa policajti a prokurátori, ktorí chceli poctivo vyšetriť podozrenia z konšpiračných bytov a luxusných rezidencií. Studená vojna sa zmenila na otvorený spôsob boja. Bez zábran a pravidiel. Zdá sa, že niekomu ide o všetko.“

Napriek tomu verím, že raz sa to zlomí opačným smerom. To znamená, že unesený štát si vezmeme späť – a mafia s politickým krytím bude pykať za jeho bohapusté rozkrádanie.

Podmienkou však je, že nebudeme ľahostajní, ako sa to žiaľ deje v týchto dňoch, hoci ubehli len tri mesiace od dvojnásobnej úkladnej vraždy.

V práci Jána Kuciaka pokračujú novinári, zoskupení pod označením #AllForJan. Pripravujú Aktuality.sk vydanie publikácie s jeho investigatívno-analytickými článkami, alebo prípadne nejakú knihu, ktorá by zmapovala jeho krátky, ale občiansky a novinársky bohatý život?

V týchto dňoch začíname pracovať na knihe o Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej. Bude to príbeh o dvoch statočných mladých ľuďoch, ktorí za svoju odvahu zaplatili životom. O hrdinoch, ktorí prebrali Slovensko z letargie, hoci cena je privysoká. Zmapujeme nielen ich prácu, ale aj občianske postoje a aktivity. Budeme hovoriť s ich príbuznými, kamarátmi, kolegami, rodákmi aj Janovými študentmi.

Aj týmto spôsobom chceme zachovať ich odkaz – pre súčasnosť aj budúce generácie, aby sa na nich nikdy nezabudlo. Kniha by mala vyjsť na jeseň.

Má autor úspešnej reportážnej knihy nejaké novinárske či spisovateľské vzory? Akú knihu ste naposledy čítali?

Pokiaľ ide o novinárske vzory, vážim si prácu českých investigatívnych novinárov – Pavly Holcovej, Janeka Kroupu. Jaroslava Kmentu alebo Sabiny Slonkovej. Na Slovensku odvádzajú vynikajúcu prácu novinári, ktorí pracujú v tíme #AllForJan. Osobitne z týždenníka Trend, odvážne texty publikovali aj kolegovia z denníka Postoj. Dobrú investigatívu majú aj denníky SME a N.

Spisovateľské vzory nemám, ale v puberte som hltal bítnikov. Keďže som vyštudovaný historik, rád čítam zaujímavé príbehy z našich aj svetových dejín. Napríklad knihu od Hannah Arendtovej – Eichmann v Jeruzaleme. Zaujala ma aj preto, že na vysokej škole som robil diplomovú prácu o Jozefovi Tisovi.

Momentálne sa chystám prečítať knihu o Gustávovi Husákovi, ktorú napísal Michal Macháček. Naposledy som čítal knihu rozhovorov s Mariánom Leškom, v ktorej rozoberá kľúčové udalosti v ére slovenskej samostatnosti.

Zaujala ma aj kniha Mäso od Arpáda Soltésza, v ktorej opisuje prepojenie politiky, tajných služieb a organizovaného zločinu na konci 90. rokov. A tiež kniha o kolumbijskom narkobarónovi Pablovi Escobarovi, ktorá mi trochu pripomína dnešné Slovensko, aj keď stále žijeme v relatívne bezpečnej krajine.

Spomenuli ste čitateľsky úspešný Soltézsov titul Mäso – Vtedy na východe, na slovenskom knižnom trhu sa v poslednej dobe objavili aj knihy ďalších aktívnych alebo bývalých novinárov. Bez povšimnutia neostali napríklad knihy Petra Tótha a nedávno sa objavila aj publikácia Martina Hanusa venovaná kauze Cervanová. Zaujala vás niektorá z nich?

Soltész má za sebou skúsenosť investigatívneho novinára, ktorému pre jeho prácu polámali rebrá a rozbili tvár. Jeho písanie je autentické, navyše má výborný štýl, takže jeho úspech je zaslúžený.

Aj Tóth zažil ako novinár ťažké chvíle, ani jemu nechýbala odvaha. Potom sa však zaplietol s tajnými, pričom mal blízke vzťahy aj s ľuďmi z podsvetia. Zišiel skrátka z cesty, takže jeho publicistické aktivity vo mne nevzbudzujú veľkú dôveru. V knihách o kauze Cervanová zverejnil aj nové skutočnosti, ktoré túto tému posunuli ďalej, prekážal mi však jeho aktivizmus a okaté vybavovanie si účtov s oponentmi.

Na Martinovi Hanusovi naopak oceňujem, že sa dokázal s touto zložitou kauzou vysporiadať vecne a bez emócií. V knižnom debute Hra sa skončila potvrdil, že patrí k novinárskej aj analytickej špičke.

Fotografie: David Ištok


Marek Vagovič  (1974)
Slovenský investigatívny novinár. Vyštudovaný historik pracuje od svojich 26 rokov ako novinár. Pôsobil v agentúre Sita, v redakciách Pravda, SME, Týždeň, Domino fórum a Aktuálne.sk. V súčasnosti vedie ním založený investigatívny tím portálu Aktuality.sk, do ktorého patril aj zavraždený novinár Ján Kuciak.

Je niekoľkonásobným držiteľom Novinárskej ceny Nadácie otvorenej spoločnosti.

V decembri 2016 vydal knihu Vlastnou hlavou – Ako predal Fico krajinu oligarchom, v ktorej odokrýva pozadie politickej strany Smer a kauzy jej predstaviteľov.


Ivan Kollár

Ivan Kollár
  Práve číta A vyhnali sme Mečiara od Ivana Šimka