Literatúra formuje život jednotlivca, jeho názory, životné postoje. Snáď každý čitateľ si bude vedieť spomenúť na situáciu, keď mu kniha pomohla nájsť odpovede na otázky, ktoré ho trápili. Niektoré diela mu zas podsunuli nové témy a podnety na zamyslenie, ukázali inú perspektívu.
V dobe, ktorá tlačí na výkon a efektivitu, by sme sa mohli skúsiť provokačne spýtať, aké knihy by sme mali čítať, aby sa z nás čo najrýchlejšie stali čo najlepší a najmúdrejší ľudia. Mali by sme sa zamerať na diela autorov ocenených Nobelovou cenou? Či máme radšej siahnuť po klasike?
Mohlo by byť riešením to, že do konca života budeme čítať už len poéziu? Alebo by bolo najlepšie, keby sme vyhľadávali najmä odbornú literatúru?
Nájsť knihu, ktorá človeku povie o sebe samom to, čo ešte nevie, sa nedá podľa univerzálneho pre všetkých platiaceho návodu.
Kritikmi oceňované dielo nami nemusí pohnúť, prípadne mu nemusíme porozumieť. Bestseller sa nám môže zdať triviálny, no napriek tomu nás môže jedna veta z tisícok ovplyvniť viac, ako by sme si mysleli.
To, aký vplyv bude mať kniha na náš život, totiž nesúvisí s jej literárnymi kvalitami. Ide čisto o náhodnú udalosť, v ktorej vystupuje niekoľko nezávislých premenných – miesto, čas, životné obdobie, problémy, ktoré aktuálne riešime, a, samozrejme, konkrétne dielo. Keď sú všetky faktory nastavené správne, občas sa stane, že nám jedna kniha určí celý nasledujúci život.
Taliansky spisovateľ Antonio Tabucchi počas štúdia na vysokej škole objavil v Paríži francúzsky preklad básne Fernanda Pessou – Tabacaria. Tento nenápadný moment sa stal pre Tabucchiho kľúčovým.
Nielen z profesijného hľadiska, ale aj z ľudského.
Talianský spisovateľ Antonio Tabucchi si k Portugalsku vybudoval vrúcny vzťah
Báseň ho totiž oslovila natoľko, že ho podnietila naučiť sa po portugalsky. Postupne si tak vybudoval vrúcny vzťah nielen k Pessoovi, ale aj aj k Portugalsku a portugalskej kultúre, dôsledkom čoho bolo, že veľkú časť svojho života žil striedavo v Taliansku a Portugalsku. Stal sa jedným z najväčších odborníkov na Pessoovu tvorbu, na Sienskej univerzite vyučoval portugalčinu. Spolu so svojou manželkou Mariou José de Lencastre preložili do taliančiny mnohé Pessoove básne.
Útly román Requiem (Requiem: uma alucinação, 1991), ktorý vyšiel minulý rok v Portugalskom inštitúte v slovenskom preklade Lenky Cinkovej, je jedinou Tabucchiho knihou pôvodne napísanou v portugalskom jazyku.
Tabucchi nás v ňom zavedie do horúceho júlového Lisabonu, kde spolu s ním prežijeme popoludnie, v ktorom stretneme živých, mŕtvych, známych i neznámych. Čaká nás príjemná prechádzka na pomedzí sna, reality, fantázie a podvedomia, plná symbolov a kultúrnych odkazov.
Nie je to len portugalská literatúra, hudba či výtvarné umenie, sú to aj chute mesta, portugalská gastronómia a bežní ľudia žijúci v lisabonských uliciach: chromý predavač žrebov, čašník v reštaurácii, cigánka na trhu, strážca cintorína…
Vyvrcholením dňa má byť večera so známym spisovateľom, ktorého meno sa nespomína, no čitateľ o jeho identite nepochybuje.
Tabucchi román vyskladal z maličkostí, ktoré by sa mohli na prvý pohľad zdať banálne, no sú to práve ony, ktoré v súčte vytvárajú silné puto medzi človekom a mestom, človekom a kultúrou.
Na pozadí všetkých stretnutí a reálnych či fiktívnych dialógov sa odohráva ďalší príbeh – vyrovnanie sa Tabucchiho so smrťou otca. Ten sa v knihe objavuje ako dvadsiatnik v námorníckej uniforme a so svojím synom, ktorý je od otca viditeľne starší, komunikuje po portugalsky.
Podmanivé čítanie o Lisabone sa tak stáva intímnejším a osobnejším.
Pôvodné portugalské a slovenské vydanie Tabucchiho Requiem
Bol to práve sen o otcovi, ktorý sa stal základom pre knihu Requiem. Podobne ako v románe, i v sne komunikoval otec s Tabucchim v portugalčine. Keď si spisovateľ neskôr sadol a začal príhodu opisovať na papier, prirodzene miesto materinského jazyka použil jazyk portugalský.
Otcovi sa Tabucchi venuje podrobnejšie v druhej časti knihy, akomsi doslove. Objasňuje nám, ako Requiem vzniklo, popisuje sen, otcovu chorobu a posledné roky jeho života. Tiež sa zamýšľa nad jazykom, snami, ľudským hlasom a samozrejme i portugalčinou.
Keď čítame Requiem, vieme, aké je to prechádzať sa lisabonskými ulicami, aj keď sme nikdy neboli v Portugalsku. Nemusíme tušiť, ako vyzerajú jedlá, ktoré Tabucchi popisuje, cítime však ich chuť. Aj v prípade, že vieme len minimum o portugalskej kultúre, zrazu nám je príjemne známa.
Tabucchiho láska k Portugalsku na nás presakuje z každej strany a my máme pocit, že kultúrnu exkurziu sme absolvovali priamo v Lisabone.
V autobiografickom doslove zas bližšie spoznávame samotného autora, jeho myšlienky a prežívanie. Cítime, akou dôležitou osobou bol pre neho otec, chápeme, že nenapísal len vyznanie krajine, ktorú si zamiloval. Podvedomie sa s Tabucchim pohralo a on sa základe sna vytvoril dielo také osobné a viacvrstvové, že v ňom pri každom čítaní vieme objaviť niečo nové.
No asi nikdy sa nezbavíme pocitu, že nám ako externému pozorovateľovi niečo uniká. Niečo, čo patrilo len Tabucchimu samotnému.
V súčasnosti sa snažíme mať všetko pod kontrolou. Myslíme si, že tvrdou prácou môžeme dosiahnuť hocičo, čo si zaumienime. No nad všetkými našimi plánmi sa vznáša náhoda, ktorá vie dať nášmu životu smerovanie, ktoré predstihne naše fantázie a ambície. Niekedy si to ani nemusíme uvedomiť, no báseň prečítaná v správny okamih nám môže doslova zmeniť život.
Antonio Tabucchi je toho skvelým príkladom.
Fotografie a grafika: Georgios Kaleadis, DR, Quetzal Editores a Portugalský inštitút
Patrícia Šišková
Práve číta Tvoja neprítomnosť je tma od Jóna Kalmana Stefánssona
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
