Nekonformná cesta k pravde

3 minúty čítania

„Fikcia je pravda o klamstve.“

Mário Vargas Llosa

Román maďarského spisovateľa Pétera Esterházyho Harmonia Cælestis začína vetou: „Potvorsky ťažké je klamať, keď človek nepozná holú pravdu.“ Už na samom začiatku tejto rodinnej (anti)ságy Esterházy naznačuje, čo je oveľa zaujímavejšie ako pravda. Je to fikcia. Aj jednu zo svojich esejí nazval: „Čo naisto existuje, je len fikcia“, na konci ktorej píše: „Len nemožné je skutočné. Román, slová. Takto zo slov vystavaný svet o nás povie viac než z presných informácií zostavené znalosti turistov. Precíznosť románov je skutočná presnosť, to sú použiteľné znalosti, znalosti o holandských štítoch a švajčiarskej puste.“

Asi najdôvtipnejší skeptik, nemecký filozof Friedrich Nietzsche si na otázku, čo sú nakoniec ľudské pravdy, odpovedal, že sú to nevyvrátiteľné ľudské omyly. Aj dnes, možno ešte viac ako v dobe Nietzscheho platí, že neexistuje nič jednoduchšie ako mať pravdu, hlavne tú nevyvrátiteľnú. Či už náboženskú, ktorá je dogmou, alebo politickú, ktorá je ideológiou. Nevyvrátiteľné pravdy sú jazykovo mŕtve tvrdenia, ktoré nepochybne slúžia na všetko možné, len nie na to, aby sa im verilo.

Maľba belgického surrealistu Reného Magritta Zrada obrazov (1928–29)

Existuje aj iný jazyk, živý jazyk literárnej fikcie, ktorý si nenárokuje na nevyvrátiteľné pravdy a nie je ani verným zobrazením reality. Práve naopak, literatúra svet dopĺňa o to, čo mu chýba, čo stratil a neustále stráca v záplave dogiem, ideológií či pseudopsychologických návodov ako prežiť dokonalý život.

Dejiny literatúry ako fikcie sa podľa mexického spisovateľa Carlosa Fuentesa začali v 17.storočí. Úplne presne v roku 1605, kedy vyšlo prvé vydanie románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha. Román španielskeho spisovateľa Miguela de Cervantesa Saavedru je dokonalou fikciou, ktorá podrýva autoritu z reality zrodených právd. Príbeh peripetií Dona Quijota naznačuje, že realita nie je niečo nemenné. Je premenlivá a spoznať ju môžeme len ak nepredstierame, že sa dá raz a navždy nevyvrátiteľne zadefinovať. Prostredníctvom fiktívneho príbehu sa dá pohybovať medzi dvoma pólmi – realitou a pravdou. Literárny príbeh svojou špecifickou optikou a logikou človeka nielen vytrháva z neznesiteľne ľahkého údelu bytia, ale mení aj jeho nevyvrátiteľnými pravdami popretkávané videnie sveta. Literatúra prostredníctvom fikcie odhaľuje dogmatické podvody a ponúka rozmanité interpretácie a cesty k pravde.

Slovenské vydania románov Harmonia Cælestis a Chladnokrvne

Aj jeden z prvých románov z kategórie non-fiction (tzv. románu faktu) Chladnokrvne Američana Trumana Capoteho sa pri čítaní mení z opisov faktov vyšetrovacieho spisu či faktografických údajov o postihnutej rodine a vrahoch, na beletriu o nezmyselnom zločine. Capote zmenil fakty na príbeh, v ktorom rezonujú napríklad otázky: prečo vlastne vraždili? sú vždy vinní iba vrahovia?

Beletria sa nezrieka spoznať skutočnosť, ale nepreniká do nej len prostredníctvom faktov ako exaktná veda, ale prostredníctvom fiktívneho príbehu. Spisovatelia sa púšťajú do vecí, na aké sa nikto iný často neodváži ani pomyslieť. Trúfajú si na to aj navzdory tomu, že mnohí z nich určite poznajú slová rakúskeho filozofa Ludwiga Wittgensteina o tom, že svet sa rozpadá na fakty.

Ivan Kollár
Práve číta Život návod k použití od Georgesa Pereca

Vydávanie Literárnych novín môžete podporiť
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal