Prúd vody z prehrdzavenej ríny tiekol počas toho dažďa roku pána 1981 presne na miesto, kde stál rad na české knihy. Možno to už bol tréning na sviečkovú demonštráciu o sedem rokov neskôr, no bol to tuším utorok, keď sa vykladali najnovšie české knihy, hlavne preklady.
Bol som vtedy už kníhkupecký učeň, no Saroyanovo Léto na krásném bílém koni (Little Children, 1937 / My Name Is Aram, 1940 / Dear Baby, 1944) k nám prišlo v takom malom množstve, že sa dostalo len do knižníc. A tak som sa aj ja musel postaviť do radu, medzi ten zvláštny okruh zákazníkov, ktorých som už poznal a oni poznali mňa.
Svet týchto ľudí, svet iných ľudí, ktorý sa vymykal. Človek ich nevidel na žiadnych verejných slávnostných príležitostiach či v televízii, akoby inteligentné tváre odišli do zabudnutia.
Celá oficiálna spoločnosť sa javila ako jedno veľké víťazstvo hlúposti. (Na rozdiel od dnešnej, ktorá sa javí ako víťazstvo nenažranosti).
Porazení sa objavovali v kníhkupectvách. Aj na pultoch víťazne prevládala hlúposť. Ale objavovali sa aj klenoty – Tatran aj Slovenský spisovateľ vydávali tak dva-tri kvalitné prekladové tituly ročne.
A navyše – porazení mali v tom čase Vianoce každé dva týždne. Hlavne ak ste boli kníhkupec. Vo veľkých hnedých neforemných balíkoch prichádzali darčeky z Čiech. Len zopár balíkov, lebo podľa akéhosi vtedajšieho predpisu sa mohol z Čiech vyviezť len taký objem kníh, ktorý sa do Čiech zo Slovenska vyviezol.
Rozbaľovať tieto balíky bol zážitok. Čierne fotografické obálky kníh z Odeonu a vôňa čerstvej tlače. A predo mnou, podobne ako kedysi Brunovi Schulzovi pri listovaní albumom pestrofarebných známok, sa otváral svet: Styron, Malamud, Bellow, Simon, Singer. A boli tu aj dôstojné čierno-zlaté obálky, tiež s fotografiou uprostred, z Melantrichu. Iba som tŕpol, či ich bude dosť, lebo šesť z každého titulu muselo ísť do knižníc a na knižnom potravinovom reťazci predo mnou boli ešte pán vedúci, pani zástupkyňa a zo dvaja starší kníhkupci.
Niekedy sa zopár výtlačkov dostalo aj na pult. Náhodne, vždy v inom čase, lebo Slovenská kniha nemala povinný čas vykladania noviniek. Náhodný darček Šťasteny pre NICH.
Kto boli tí ľudia, som si vtedy veľmi neuvedomoval, no oni boli, spolu s majstrovskými doslovmi v prekladoch českých kníh – mojimi naozajstnými učiteľmi literatúry.
Čudné bolo, že ak som sa ich spýtal, čo robia, odpovedali, že sú robotníci či skladníci.
Prapodivní robotníci a skladníci, ktorých som od svojich štrnástich rokov stretával v kníhkupectvách, ani si veľmi neuvedomujúc, o čo ide, lebo mňa ani mojich rodičov sa rok 68 emocionálne až tak nedotkol.
Moji rodičia v tom čase uviazli s loďou na Dunaji v Izmaili a môj otec skrachoval, ešte dva roky pred tým, keď to ako zrejme posledný nekomunistický dôstojník ČSĽA jednoducho vzdal. (Pravdepodobne posledný bol preto, lebo v roku 1956 zmeškal let so všetkými ostatnými nekomunistickými dôstojníkmi, ktorý sa za „záhadných okolností“ zrútil).
Stáli teda v Izmaili v prístave a počúvali rozhlas. Keď plávala okolo sovietska nákladná loď a jej posádka videla československú vlajku, sťahovala svoju červenú na pol žrde, lodníci vybiehali a hádzali im na palubu debny s ovocím, ktoré prepravovali.
Keď sa rodičia vrátili do Československa, nevideli v uliciach ani jediný tank, dokonca ani sovietskeho vojaka. Krajina však už bola úplne iná, cudzia. Za niekoľko týždňov sa stali cudzincami vo vlastnej krajine.
A mne sa vzhľadom k mojim štyrom rokom sovietska invázia veľmi páčila. Stál som toho letného dňa na záhradnom múriku a sledoval ťažké bojové dopravné lietadlá s červenou hviezdou na krídlach, ktoré sa prehupovali ponad Karpaty tesne nad ich vrcholkami a potom nízko nad zemou, keďže išlo o vojenskú akciu, prelietali cez Trnávku.
Presne nad naším domom to zatočili smerom na letisko v Ivanke. Preklopené krídlá sa väčšinou mihli nad naším komínom.
Radostne som poskakoval na múriku a mával. Lietadlá sa v zatáčaní prevrátili na bok tak, že som videl vážne, zamyslené tváre vojakov sediacich za okienkami. Niektorí mi stihli zamávať.
Z lodí prešiel na rušne a túlal sa často sám po nočných tratiach s tisíckami ton nákladu za chrbtom. A hoci už dávno zomrel, rušne, na ktorých jazdil, dodnes vídavam, a za nocí sa ku mne z neďalekej trate nesie ich ťahavé trúbenie.
Šesťdesiatosmičkári zbohom. Už si takmer nepamätám ich tváre v rade na Saroyanovo Léto na krásném bílém koni. Dnes sa tá nádherná modrá kniha občas objaví v antikvariáte, a ja viem, že nikto z nich by ju tam nikdy nedal. Viem, že niekoho z nich zastihla smrť.
Prúd vody z deravého odkvapu odfukoval vietor a pravidelne oblieval celý rad. Mal som toho už dosť a vravím:
„Kašlime na to a postavme sa ďalej,“
Celý rad sa pohol asi o dva metre, a tak sme sa všetci posunuli spod odkvapu do marcového dažďa.
Vladimír Rastislav Gogár / výber z autorského blogu
Pôvodná verzia textu je publikovaná v sekcii Blogy pod názvom Šesťdesiatosmičkári zbohom
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
