Paralyzovaná spoločnosť je plná múrov

Nielen o novele Stena (Marenčin PT, 2018), ale aj o múroch osobných či spoločenských porozprával pre Literárne noviny spisovateľ Márius Kopcsay. Prezradil aký svet by si namaľoval pomocou zázračnej ceruzky a okrem iného naznačil aj to, o čom bude jeho nová próza Dedoluško.
 

Naposledy ti vyšla novela Stena, ktorá má zaujímavú genézu. Vznikala už koncom 80. rokov, ale jej dnešná podoba nesie už znaky súčasnosti, napríklad odkazy na „fejsbuk“, kaviareň, slniečkárov či trollov. Dá sa však povedať, že ide o tvoju prvú ucelenú prózu, ktorá čakala na ten správny čas?

Áno, kniha má zvláštny príbeh. Prvé strany vznikli ako prejav môjho aktuálneho znechutenia z „vojenčiny“, ktorú sme mali na vysokej škole a z komunistického režimu vôbec. V roku 1992 som text rozvinul a vznikla ucelená asi 70-stranová novela. Bolo to už po páde totality, ale v čase, keď sa namiesto slobody začal v našom verejnom živote rozťahovať nacionalizmus, zneužívanie moci a Slovensko sa ocitalo v temnej mečiarovskej ére. Už vtedy nastal správny čas pre túto prózu – pôvodne sa volala Mehonyho stena. Ale vtedy som nebol nijaký spisovateľ, nevedel som si vôbec predstaviť, ako s dielom naložiť. Debutoval som až na konci roka 1998 a vtedy som začínal do literatúry pomaly vstupovať. Rukopis novely som potom našiel náhodou pri upratovaní bytu v roku 2017, keď som už mal za sebou deväť napísaných kníh.

Uplynulo štvrť storočia a opäť sa mi zdalo, že dozrel čas, v ktorom by takáto próza mohla a mala vyjsť. Dočkali sme sa opäť obdobia, kedy je demokracia ohrozená len preto, že sa mnohým z nás zunovala. V takzvanej postfaktuálnej dobe, v časoch propagandy a hybridnej vojny. Teraz bol pravý čas, aby Mehonyho stena vyšla.


Novela Stena vyšla v decembri 2018

Genéza vzniku Steny naznačuje, že tvoja motivácia písať v tebe skrsla pravdepodobne skôr, ako bol vyhlásený prvý ročník (1996) súťaže Poviedka. Venoval by si sa písaniu, aj keby si neskôr nepatril k prvým niekoľkonásobným finalistom tejto súťaže? Cítiš sa ako jej odchovanec?

Vďaka súťaži Poviedka 1996 som vstúpil do literatúry. Získal som jednu z hlavných cien a spolu s tým aj možnosť publikovať knižne. Vznikla tak zbierka poviedok Kritický deň. Potom nasledovali ďalšie knihy. Teda sa nielen cítim, ale som odchovancom tejto súťaže. Či by som písal tak či tak, to neviem. Úspech v súťaži bol pre mňa veľmi silným impulzom. Každý autor potrebuje cítiť, že sa jeho písanie stretáva s odozvou. Možno nie každý, ale ja určite.

Napriek dystopickému alebo skôr sci-fi charakteru novely sa Stena podľa mňa až tak nelíši od tvojich predchádzajúcich próz. A aj v nej je hlavný hrdina, v tomto prípade Mehony, outsiderom v spoločnosti. Rozdiel je možno len v tom, že ide o vymyslenú totalitnú spoločnosť – Ľudovú republiku. Čo najviac bráni tvojim literárnym postavám nájsť si miesto v spoločnosti? Kto je na tom horšie, tvoji trápiaci sa intelektuálni jednotlivci alebo väčšinová spoločnosť?

Samozrejme, že na vine je spoločnosť. Vždy sa snažím vykresliť jej problémy a úchylky, javy, ktoré nám naznačujú, že jej základné parametre a hodnoty nie sú v poriadku – a to zväčša oveľa skôr, než sa tento problém prejaví vo vypuklej podobe, napríklad pri vražde novinára, alebo v podobe rastúcej obľúbenosti extrémistov. Lenže prózy, pri ktorých som kládol akcent na hlavného hrdinu, boli často pochopené tak, že to on je problematický, že je to nejaký babrák, smoliar. V prípade Mehonyho steny je síce hrdina takisto babrákom, ale azda až na hranici popisnosti som dal najavo, že problém vidím v spoločnosti.

Mehony trpí okrem iného aj strachom zo stien a múrov. Nepokúsi sa ich preliezť ani za cenu vlastného poníženia. Aké steny sú horšie, tie, ktoré vytvorí, ako v prípade Steny totalitná moc, alebo tie, ktoré si vytvoria ľudia sami bez ohľadu na spoločenské zriadenie?

Oba typy múrov sú prepojené. Totalitná alebo nefunkčná demokracia vytvárajú múry, vytvárajú prekážky – napríklad medzi vyvolenými „našimi ľuďmi“ a tými ostatnými. Ale tlak na ľudí pôsobí tak, že múry začnú stavať medzi sebou aj oni. Určité typy múrov si ľudia budovali za komunizmu, možno na svoju ochranu. Iné typy si stavajú dnes, keď priorizujú a nadraďujú svoje potreby a záujmy a uniká im, že žijú v spoločnosti iných ľudí, ktorí majú takisto nejaké potreby a záujmy. Paralyzovaná spoločnosť je plná múrov.

Možno sa mýlim, ale spôsob akým je Stena vyrozprávaná, pripomína skôr české filmové sci-fi komédie z minulého storočia ako svetoznáme dystopicke či sci-fi romány Georga Orwella, Margaret Atwoodovej, Aldousa Huxleyho, Raya Bradburyho, alebo napríklad Philipa K. Dicka. Pochádzal zdroj tvojej inšpirácie z tých tak trochu bizarných českých filmov?

Musím sa priznať, že som diela niektorých menovaných autorov ani nečítal. A Orwella až po napísaní prvých dvoch verzií Steny. Zato české komédie mám napozerané dokonale. Je neopakovateľná poetika filmov ako povedzme Pane, vy jste vdova, keď ľuďom vymieňajú mozgy a postavy tam zomierajú takým bizarným spôsobom, ako pád lustra na operačnej sále. Tento pohľad na svet som prijímal od detstva.


pokračovanie rozhovoru

1 | 2