Vo všeobecnosti prevláda názor, že utrpenie obohacuje človeka. Údajne blahodarne pôsobí na jeho morálne kvality. Áno, utrpenie nezriedka spojené so stratou dôstojnosti má veľkú moc. Zbavuje človeka ilúzií o sebe a o ľuďoch vôbec. Peklo je totiž výhradne dielom človeka.
Ilúzie stratil aj čínsky básnik, prozaik a hudobník Liao I-wu, ktorý prešiel peklom čínskeho väzenského systému. O svojej skúsenosti s ľudskou krutosťou a stratou dôstojnosti napísal román Pre jednu a sto piesní (六四. 我的證詞, 2011). Ten v roku 2018 v slovenskom preklade Viery Lelkesovej prinieslo vydavateľstvo Absynt.
V posledných rokoch sa čoraz častejšie objavujú tvrdenia, že z kedysi zaostalej Číny sa stala druhá najsilnejšia ekonomika sveta a jedna zo svetových veľmocí. Za veľmoc sa zväčša považuje štát, ktorý má na základe svojej hospodárskej a vojenskej sily zásadný vplyv na vývoj vo svete. Z tohto hľadiska je Čína nepochybne veľmoc.
Ak sa však na definíciu veľmoci pozrieme z hľadiska dodržiavania ľudských práv, demokratických princípov či presadzovania jednej z najdôležitejších zásad – zásady rovnosti pred zákonom, tak najľudnatejšia krajina sveta veľmocou zjavne nie je. Čínsky ekonomický úspech poukazuje aj na jeden zaujímavý fenomén. Zdá sa, akoby kapitál pre svoj rast už nepotreboval demokraciu a slobodu.
Ukazuje sa totiž, že čím je Čína bohatšia, tým silnejšou je diktatúrou.
V totalitných štátoch sú väznice miestom absolútneho pokorenia človeka. Ak by sme teda za objektívne ukazovatele vyspelosti tej-ktorej krajiny určili aj podmienky, v akých žijú jej väzni, tak Čína patrí k najzaostalejším krajinám. Silným svedectvom potvrdzujúcim toto tvrdenie je práve román Pre jednu a sto piesní Liao I-wua.
Taiwanské, nemecké a slovenské vydanie Liao I-wuovej knihy
Písal sa 4. jún 1989 a na pekinskom Námestí nebeského pokoja (Tchien-an-men) sa na ďalší protest zišli desiatky tisíc ľudí požadujúcich potrestanie korupčného správania nomenklatúrnych kádrov a zavedenie demokratických princípov v Číne. Námestie sa však v protiklade so svojím názvom stalo symbolom masakru. Čínska armáda s použitím strelných zbraní a ťažkej vojenskej techniky protestujúcich študentov a aktivistov rozohnala, pričom zahynulo podľa informácií Čínskeho červeného kríža takmer 3 000 ľudí. V súčasnosti sa hovorí až o 10 000 mŕtvych.
Krvavé potlačenie protestu prebudilo z ľahostajnosti aj vtedy 31-ročného básnika Liao I-wua. Protestné hnutie, ktoré vypuklo už na jar 1989, vnímal len ako vzdialenú ozvenu. Považoval sa za anarchistu, masové protesty ho nelákali a totalitnému režimu sa vysmieval bohémskym spôsobom života. „Stal sa zo mňa duch. A ako veľmi dobre vieme, v čínskej kultúre duchovia nemajú srdce a nikdy sa nemusia kajať,“ napísal po rokoch v románe Pre jednu a sto piesní.
Júnové jatky z Pekingu sa však stali zlomovým bodom v jeho živote. V návale zúfalstva sa vo svojom byte v meste Fu-ling obrátil k Zakázanému mestu a doslova vykričal verše, z ktorých vznikla báseň Masaker. Tú nahral na magnetofónovú kazetu. Nahrávka sa rozšírila nielen medzi jeho priateľmi, ale aj bežnými Číňanmi. Tak ako rástla popularita básne, rástol aj záujem tajnej polície o jej autora.
Muž Muž stojaci pred tankami na pekinskom Námestí nebeského pokoja
„A v samom jadre Utópie sa odohráva ďalší masaker,“ sú úvodné slová básne, za ktorú sa v marci 1990 dostal Liao I-wu do vyšetrovacieho strediska. Nepatril medzi známych politických aktivistov, a tak sa ocitol medzi zlodejmi, násilníkmi, vrahmi či priekupníkmi drog, z ktorých niektorí čakali aj na rozsudok smrti. V neľudských podmienkach strediska, šikanovaný nielen dozorcami, ale aj spoluväzňami, čakal na ukončenie súdneho procesu do augusta 1992.
Po odsúdení strávil v podobne neľahkých podmienkach ďalšie dva roky v pracovnom tábore.
V celách vyšetrovacieho strediska vládla podľa neho presná kópia čínskej štátnej byrokracie. Medzi múrmi jednotlivých ciel sa dodržiavala prísna hierarchia pripomínajúca moderné otroctvo. Tí, čo boli pri moci v cele, si podobne ako tí, ktorí vládli mimo väzníc, užívali neobmedzene viaceré privilégiá. Zachovanie tohto systému a svojho postavenia si dozorcovia a kápovia vynucovali podobne ako tí vonku, násilím, nezriedka aj sexuálnym.
Jedálniček, alebo Stosedem drahocenností hory Sung boli zoznamy sadistických praktík, ktorými kápovia a ich pobočníci „odmeňovali“ tých, čo sa nechceli podriadiť. Nedostatok jedla sprevádzala jednotvárna práca, lepenie škatuliek na lieky s vysoko nastavenými normami, ktorých nesplnenie sa prísne trestalo.
Prvé náčrty románu, ktorým sa Liao I-wu snažil vyrovnať so stratou vlastnej dôstojnosti, vznikli už v pracovnom tábore, približne rok pred jeho prepustením. Papier a ceruzku mal v cele k dispozícii len dve hodiny do mesiaca, ale aj napriek tomu sa mu podarilo aspoň krátko zachytiť rozhovory a životné príbehy spoluväzňov. Po prepustení ich nanovo lovil v pamäti a zaznamenával do počítača.
Román, ktorý v Číne doposiaľ nevyšiel, sa k čitateľom dostal až 20 rokov po autorovom prepustení. Prvú aj druhú verziu spolu s notebookom zhabala s vyhrážkami opätovného uväznenia polícia. Až tretiu verziu románu po prepašovaní z Číny uverejnili na Taiwane, v Hongkongu a v Nemecku, ktoré sa od roku 2011 stalo exilovým životným priestorom aj pre Liao I-wua.
Čínsky spisovateľ Liao I-wu žije od roku 2011 v Nemecku
Liao I-wu je spisovateľ, a preto prvoplánovo nesúdi čínsky režim alebo správanie spoluväzňov, dozorcov či vyšetrovateľov. Jednotlivé príbehy krutosti zabalil aj do poetického jazyka, prostredníctvom ktorého dospel na prvý pohľad možno až k paradoxnému poznaniu, že život vo väznici sa od toho za jej múrmi až tak nelíši. Len kruh, ktorý obmedzuje trestancov, je o niečo menší ako ten, v ktorom žijú bežní Číňania.
Pre jednu a sto piesní nie je romantickým príbehom alebo návodom, ako aj v tých najotrasnejších podmienkach nestratiť vlastnú tvár. Je to literárna výpoveď o tom, že človek môže naozaj nenávratne stratiť všetko. Dôstojnosť, rodinu aj vlasť.
Síce Jorge Luis Borges v poviedke Funes, muž so zázračnou pamäťou upozornil na to, že fenomenálna pamäť bráni mysleniu, ale bez výnimočných pamäťových schopností Liao I-wua by román nevznikol. Bez pamäte jednotlivca by nebola možná nielen literatúra, ale ani sloboda. Totalitné či autoritárske režimy sa totiž obávajú práve tejto pamäte.
Čínski vládni predstavitelia podľa Liao I-wua vymazávajú a skresľujú pamäť krajiny, aby vyhovovala ich všeobecnej politickej stratégii, ale čo nikdy nevymažú, je pamäť jednotlivca s nezmazateľnými jazvami po útlaku.
Román Pre jednu a sto piesní môže vyvolať aj jeden, ale z hľadiska literatúry asi nie zásadný problém. Pred súčasnými milovníkmi a propagátormi kníh sa môže vynoriť otázka. Ako sa s knihou Liao I-wua odfotiť, ak prináša surový opis neľudských podmienok v čínskych väzenských zariadeniach.
Fotka so šálkou cappuccina, v ktorého lahodnej pene sa vyníma srdiečko, by nebola asi vhodná. Záber z obľúbenej reštaurácie nad gurmánskou špecialitou by bol nielen nevhodný, ale do veľkej miery aj nevkusný. V čínskych väzeniach je totiž okrem psychického a fyzického týrania výrazne prítomný aj nedostatok jedla. Aj fotka štíhlych nôh vystavených hrejivým lúčom slnka by len málo, ak vôbec, korešpondovala s obsahom knihy.
No pri pohľade na vynaliezavosť knižných influencerov sa tieto obavy zdajú ako neopodstatnené.
Grafika a fotografie: Mirror Media, S. Fischer Verlage, New Harvest , Absynt a Charlie Cole
Ivan Kollár
Práve číta Život návod k použití od Georgesa Pereca
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
