Dcéry priesvitných otcov

Foto:  MAČ / Větrné mlýny 

Ešte predtým, než začneme čítať najnovšiu knihu slovenskej spisovateľky Ivany Dobrakovovej, nás na nej môže zaujať niekoľko vecí. Prvou z nich je nepochybne názov: Matky a kamionisti (Marenčin PT, 2018). Ak by sa kniha volala len Matky, alebo len Kamionisti, nebolo by na tom nič zvláštne ani kontroverzné. Ich kontrastné spojenie v nás však vyvolá zvedavosť a núti nás premýšľať o tom, čo sa ním autorka snažila povedať, o čom kniha asi bude.

Druhou povšimnutiahodnou vecou sú názvy piatich poviedok. Štyri z nich sú nazvané ženskými menami: Ivana, Svetlana, Lara, Veronika, no do knihy o matkách nás nevšedne uvádza poviedka Otec. Kontrast, ktorý sa začal názvom, sa prejavuje aj vo vnútri a je ešte silnejší. Otec je dokonalým protipólom k zvyšku knihy. Aj keď je rozsahovo výrazne kratší ako zvyšné poviedky, dokáže ich vyvážiť, doplniť a vďaka nemu kniha ako celok nadobúda iný rozmer.

Jeho alkoholizmus bol vždy prítomný, a preto som ho odmala vnímala ako jeho neoddeliteľnú súčasť, ako čosi, čo k nemu patrí, čo tak má byť. Podobne ako chorobu. Je zbytočné dohadovať sa, čo bolo skôr, vajce či sliepka, čo zapríčinilo čo, labilná duševná konštitúcia, odveký sklon k pitiu, genetické predispozície na jedno aj druhé, obe veci sa navzájom preplietli, posilnili, až sa stali jeho samotnou podstatou.

O otcovi nám referuje jeho dcéra Svetlana. Spomína na detstvo, na to, čo o ňom vie. Rozpráva o disfunkčnom vzťahu svojich rodičov, postupnom úpadku muža, ktorý s manželkou nikdy nežil v rovnakom meste. A aj keď postava otca na prvý pohľad v texte dominuje, cítime, že nejde o neho, ale o Svetlanu, ktorej život jeho existencia výrazne poznačila.

Otec nemá meno. Nielen otec v prvej poviedke, ale ani žiaden otec v ďalších poviedkach. Buď absentuje úplne, alebo je len kulisa. Nenápadný člen domácnosti, ktorého si nikto nevšimne. Kamionista. No napriek tomu, že nič nerobí, napriek tomu, že neexistuje, stále dokáže aj svojou neprítomnosťou ovplyvňovať život dcére a matke.


Slovenské a pripravované české vydanie poviedok Ivany Dobrakovovej

Čím priesvitnejšia je postava otca v rodine, tým dominantnejšou a autoritatívnejšou sa stáva žena, ktorá cíti väčšiu zodpovednosť a tlak byť dobrou matkou. No každá matka je v prvom rade nedokonalý človek, a preto aj keď chce pre svoju dcéru to najlepšie, v skutočnosti jej vie pekne zničiť život.

Ostanem sedieť na posteli, hryziem si nechty, viem, že som to nemala povedať, viem, že mama má pravdu, všetko pre mňa robí, stále sa o mňa stará, celý život mi obetovala, ale ja som od nej nikdy nechcela, aby mi ukladala veci do skrine, ja som jej už viackrát navrhla, že to budem robiť sama, ale odbila ma, že by som to určite nerobila dobre.

Najvýraznejšou poviedkou v knihe je príbeh psychicky chorej Ivany, ktorá je na invalidnom dôchodku. Nepracuje, jej sociálny okruh je okresaný na jedinú kamarátku. Prehnane starostlivá matka ju neustále kontroluje, nedáva jej najmenšiu šancu na zaradenie sa do spoločnosti. V jej rozprávaní sa strieda prítomnosť, drobné radosti v podobe starostlivosti o kvety a platonická láska k verejne známemu mužovi, so spomínaním na minulosť a obdobie, kedy jazdila na koňoch.

Mama pokrúti hlavou, nie nikam nejdeš. Mama, mám tridsaťjeden rokov, som dospelá, môžem si ísť, kam chcem. Aha, nehovor, a prečo potom nemáš manžela, deti, prácu, prečo potom žiješ u mňa, keď si taká dospelá, ako tvrdíš. Kým si u mňa, budeš ma poslúchať.

Prehnane starostlivú matku má aj Olivia, 39-ročná Talianka žijúca v Turíne, čerstvo rozvedená učiteľka. No keďže je osamostatnená, matka na ňu nemá taký dosah a jej kontrola a komentovanie sa presúva na virtuálnu úroveň sociálnych sietí.

Matka je dôležitou osobou v živote každého človeka. Matka je v prvom rade matka. Už nie je len žena. Materstvo jej automaticky garantuje auru vyššej entity, s ktorou sa automaticky asociujú pozitívne vlastnosti. Dobrakovová však prezentuje iné, nestereotypné matky a silu, ktorou vedia aj v dospelosti deformovať životy svojich dcér. Vo svojej analýze matiek zachádza až tak ďaleko, že pokrýva aj situáciu, keď žena, v tomto prípade Olivia, žiadne deti nemá.

Myslím si, že človek, teda, aký človek, žena môže byť šťastná aj bez detí, ibaže začínam mať silný dojem, že s týmto presvedčením som sama. Akoby ma mnohí ľudia, najmä cudzí, najmä tí, ktorých do toho nič, nedokázali brať vážne, keď nemám deti, keď nenosím obrúčku. Akoby človek dospel, bože, zas ten človek, akoby žena dospela až vtedy, keď si prejde pôrodom, akoby až vtedy zistila, o čom je život a mohla sa zaradiť medzi veteránov či ostatné zaslúžilé rodičky. Kým si nerodila, si len dievča, signorina, signorinella, ragazzuola, nech máš aj drobné vrásky pri očiach, nech máš aj tridsaťdeväť rokov a v živote si už preskákala naozaj cez všetko možné.

Ivana Dobrakovová (2018)
Spisovateľka Ivana Dobrakovová počas autorského čítania vo Vroclave

Ivana Dobrakovová je nielen spisovateľkou, ale aj prekladateľkou z taliančiny a francúzštiny. Žije v Turíne. To, že dve z postáv sú Talianky a dej je zasadený do mesta, v ktorom žije, knihu síce osviežuje, no inak nie je nijak určujúce. Talianky by pokojne mohli byť Slovenkami a Slovenky Taliankami. Sila poviedok spočíva vo vnútorných monológoch hrdiniek, až nekontrolovateľných tokoch ich myšlienok. Dobrakovová na nás naliehavo chrlí slová a ukazuje originálne vnútorné svety žien.

Lara je tiež Talianka a sama je matkou dvoch synov. Žije síce s manželom, no ten akoby ani nebol, preberá na seba rolu večne zaneprázdneného nosiča peňazí. Na materskej dovolenke je podobne opustená, ako bola v Taliansku kedysi jej matka Slovenka. Situácia, v ktorej sa ocitla, ju nenapĺňa a jej správanie a prístup k manželovi a deťom z nej rozhodne nerobí ideálnu manželku a matku.

On pracuje. Ticho, pozor, muž pracuje. Zarába. Živí nás. Preto treba držať hubu a krok. Preto nesmiem príliš vyskakovať. Či sťažovať sa – čo chceš, veď pracuje. No čo ešte chceš? Čo iné by si od muža chcela? To je základ, to je to hlavné, to je to jediné. Hovorila mi mama, keď ešte žila. Ale tiež, veľmi dobre si spomínam, ako raz sedela v mojej kuchyni a sledovala ma, zatiaľ čo som žehlila košele. Fajčila a hovorila – radšej by som sa rozviedla, než žehlila takéto otrasné košele. To mi povedala. Ona sa ale rozviesť nemusela, jej muž včas zomrel.

Veronikina matka je zas príkladom matky, ktorá zlyhala, a na rozdiel od predchádzajúcich matiek nemá na dcérin život výrazný vplyv. Veronika si neprítomnosť otca v živote kompenzuje tak, že nadväzuje virtuálne vzťahy s cudzincami na francúzskom chate, od ktorého sa stáva závislá a jej matka zlyháva pri akejkoľvek rozumnej komunikácií s ňou, dokonca je zosmiešňovaná.

V súčasnosti sa vyzdvihuje česká literatúra, najmä české autorky. V záplave chvály susedných, ale aj iných zahraničných spisovateľov akosi zabúdame na možnosť, že i doma môže vzniknúť zaujímavý literárny počin. Ivana Dobrakovová je určite jednou z našich najvýraznejších súčasných autoriek. Dokáže osloviť jazykom, postavami i zaujímavými životnými situáciami. Všetky jej knihy vrátane poslednej zbierky sa dostali medzi finalistov Anasoft litery. Matky a kamionisti dokonca tohto roku získali Cenu Európskej únie za literatúru.

Môžeme len polemizovať o tom, či je Dobrakovovej najnovšia kniha viac o matkách, otcoch, alebo najmä o ich dcérach. Päť poviedok poníma rodinné vzťahy komplexne.

Všetky hrdinky sú tak negatívne ovplyvnené rodičmi, až sa nám môže zdať, že hlavnou úlohou rodiča nie je vychovávať, ale vytvoriť svojmu dieťaťu originálny psychický problém. Napriek tomu, že sa autorka snažila, aby aspoň niektoré z jej hrdiniek boli „normálne“, nepodarilo sa jej to tak, ako by si to predstavovala.

Otázne však je, či úplne normálni ľudia vôbec existujú, a ak áno, či nie sú príliš nudní na to, aby niekto o nich vlastne chcel čítať.

Fotografie: Větrné mlýny / MAČ, Marenčin PT, Argo a Rafał Komorowski / Wikimedia (CC BY-SA 4.0)


Patrícia Šišková

Patrícia Šišková
  Práve číta Povedal mi veštec od Tiziana Terzaniho