Zabudnutý nájomník Bruno Schulz

Bruno Schulz

„Tento byt nemal presný počet izieb, lebo nikto si nepamätal, koľko ich prenajali cudzím nájomníkom. Neraz sme náhodou otvorili jednu zo zabudnutých izieb a nachádzali sme ju prázdnu: nájomník sa dávno odsťahoval a v zásuvkách, nedotknutých celé mesiace, sme nachádzali nečakané veci.“

Bruno Schulz (Škoricové sklepy, 1933)

Niekde tu žijú príbehy Bruna Schulza, zabudnutého autora z neznámeho mestečka Drohobyč niekde v Halíči.

Nekonečno v uzavretých priestoroch malého mesta, nekonečno dávno mŕtvych ľudí, ktorých zmietli dejiny.

Občas sa zažiaria neznesiteľne farebné, no aj brutálne letné, bolestné obrazy z detstva, v hĺbke pevnosti mimo čas zvanej Rakúsko-Uhorsko, no prevažuje existencionalistická úzkosť, ponuré obrazy mokrých striech zahalených dymom z piecok, podivnej filozofujúcej postavy otca, postupne čoraz vetchejšieho obchodníka so strižným tovarom, odsúdeného na postupné, starecké odpútavanie sa od reality.


Pôvodné vydania Schulzových poviedok a ich spoločné slovenské vydanie

Jeho bláznivá vášeň pre cudzokrajné vtáky, čo voľne poletujú v labyrinte jeho starého kupeckého domu, až kým tomu neurobí rázny koniec mladá slúžka Adela. Rovnako silná, aj keď viac pochopiteľná vášeň pre mladé dievčatá, ktoré náhodne objaví ako šičky na šijacích strojoch niekde v odľahlej miestnosti, a z ktorých si urobí svoje hračky, pasívne poslucháčky, pred ktorými postupne obnažuje brutalitu jestvovania, zúfalú bolestivosť jestvovania živej hmoty. Dievčatá sa postupne stávajú jeho bábkami, ktoré skúma aj po stránke fyzickej. A otec to všetko sprevádza komentármi:

„Plačte moje dámy, nad vlastným osudom, keď vidíte biedu uväznenej, utláčanej hmoty, ktorá nevie, čím je a na čo je a kam vedie to gesto, ktoré jej bolo raz navždy vtlačené.

Dav sa smeje. Rozumiete tomu strašnému sadizmu, opojnú demiurgickú ukrutnosť toho smiechu? Lebo veď plakať by ste mali moje dámy, nad vlastným osudom pri pohľade na tú úbohosť znásilňovanej hmoty, na ktorej sa ktosi dopustil strašného bezprávia.“

Až kým do toho opäť nezasiahne mladá slúžka Adela, ktorá si z triednej podriadenosti ťažkú hlavu nerobí a vládne starému pánovi tým najstarším ženským spôsobom. Starý pán sa vzápätí stane tiež bábkou – jej bábkou.

Starý pán ale báda ďalej. Jeho úvahy pripomínajú židovskú kabalistiku, no sú skôr voľnomyšlienkárske na židovský, ale hlavne gnostický spôsob:

„ – Demiurg – vravieval môj otec – nemá monopol na tvorenie, tvorenie je privilégiom všetkých duchov. Hmote je daná nekonečná plodnosť, nevyčerpateľná životná moc a zároveň zvodná sila pokušenia, ktorá nás pobáda tvoriť. Celá hmota sa vlní od nekonečných možností, ktoré cez ňu prechádzajú v mdlých záchvevoch. Čaká na životodarný dych ducha, prelieva sa bez konca v sebe, pokúša tisícmi sladkých oblín a mäkkostí, ktoré vydáva sama zo seba v slepom rojčení a snoch.“

Ale filozofuje aj na budhistický spôsob s príchuťou kvantovej fyziky, pravda takmer o päťdesiat rokov skôr:

„Hmota je najpasívnejšia a najbezbrannejšia bytosť vo Vesmíre. Každý ju môže hniesť, formovať, každého poslúcha. Všetky organizácie hmoty sú nestále a voľné, ľahko sa vrátia do pôvodného stavu a rozpadnú sa.“

Alebo:

„ – Kým nastal večer, – končil otec, – nebolo už ani stopy po nádhernom rozkvitaní. Celá tá klamná fatamorgána bola iba mystifikáciou a náhodným prípadom čudnej simulácie hmoty, ktorá sa tvári ako zdanie života.“

II.

Večer a temnota, ktorá prichádza, je neodvratná, či už je deň slnečný, a je to deň detstva, deň vtieravej hry slnka, alebo je to temnota po dni sychravého vírenia mokrého snehu a štipľavého uhoľného dymu z komínov.

My navyše tú temnotu, jej brutálny dejinný spôsob, dnes poznáme, vznáša sa za hranicami poslednej stránky Schulzovej knihy, lebo táto vyšla v roku 1933.

Stratený svet kdesi v Rakúsko-Uhorsku, už v tom čase bol zrejme súčasťou Poľska.

Našťastie, knihy a životy sa končia. No tu Rakúsko-Uhorsko naveky trvá. Prísna tvár starého panovníka sa stále pozerá z anticky sa tváriacich mincí a z ponurých, šedivých známok.

Východohalíčske mestečko Drohobyč je navždy stratené, no už aj vtedy dávno v príbehoch Bruna Schulza akoby jestvovalo na hraniciach ničoty.

Aj Bruno Schulz ju vníma. Odráža sa od reality a vstupuje kamsi, kde sa vo svojich, za života nepublikovaných poviedkach dostal spolu s ním hádam len Franz Kafka – pred ním a rovnako sugestívne. Ale Bruno Schulz má oproti nemu jednu výhodu. Je to zabudnutý autor, aj on sám stratený ako jeho svet. Dokonalá harmónia stratená v neskutočne.

(Je na tom niečo osudové, lebo aj slovenské vydanie vyšlo v turbulentnom roku 1989 a dokonca ani autor slovenského doslovu knihu dokázateľne priveľmi nečítal. A aj ja píšem tento text v časoch politicky veľmi ponurých. Teda, ja som ju čítal podrobne a dvakrát, lenže, kto už bude dnes čítať toto.)

Schulzov svet je Márquezov svet tridsaťpäť rokov pred Márquezom, no brutalita pretvárajúca a vytvárajúca vtieravú farebnosť sveta – ako ho vidí plukovník Aureliano Buendía pred hlavňami popravčej čaty, je v diele Bruna Schulza autentickejšia tým, že pred hlavňou stojí sám autor v realite, ktorá prichádza za stránkami jeho dvoch kníh.

Dejiny, ktoré zasiahnu Macondo u Márqueza priamo v texte, prichádzajú v roku 1939 naozaj a brutálne dorozprávajú príbeh Schulzovho sveta.

Lebo veľké príbehy sa vždy odohrávajú pred tvárou smrti.

III.

Ľudské vedomie zrkadlí a tým vytvára svet. Myseľ ako zrkadlo je jedna z vyšších foriem budhistického vedomia. Zrkadlenie sveta v umení je dôkazom pradávnej duchovnej cesty. Niektoré zrkadlenia bývajú horizontálne, no tie najbizarnejšie akoby zrkadlili svet vertikálne, možno tak, ako svet zrkadlí jazero.

Horizontálny obraz zrkadla je podstatou neskutočnej prázdnoty, no zrkadlový obraz jazera, zrkadliaceho hlavne oblohu, oblaky a nočnú časovú priepasť vesmíru, je ešte aj efemérnym obrazom zradnej hlbočiny pod rozplývavou vodnou hladinou.

Aký banálny je oproti tomu svet ľudských zrkadiel. Vlajková loď zbierky, poviedka Škoricové sklepy (Sklepy cynamonowe, 1933) akoby sa dostávala práve do tohto vertikálneho, jazerne snovo zrkadliaceho vedomia.

Bruno Schulz, Autoportrét (1920-22)
Bruno Schulz, Autoportrét (1920-22)

Celková atmosféra aj zápletka záhadným spôsobom pripomína Kafkovu novelu Popis jedného zápasu (Beschreibung eines Kampfes, cca 1904-1905). Je dokázateľné, že Schulz nemohol Kafkovu novelu čítať, lebo vyšla až po Schulzovej smrti a Kafka nemohol čítať Schulzovu poviedku, lebo vyšla až po Kafkovej smrti. Ak pravda vylúčime existenciu nejakého neznámeho zabudnutého literárneho časopisu, po ktorom neostala ani len spomienka, kde by Schulz predsa len mohol novelu čítať.

No pravdepodobné to nie je. Franzovi Kafkovi jeho doba nerozumela, Kafka na oplátku nerozumel svojej dobe a hádam ani sebe samému, na rozdiel od Bruna Schulza. ktorému sa v jeho dobe v poľskej literatúre ocenenia dostalo, no jeho doba ho nakoniec zabila, aj keď je celkom možné, že sa ňou dal zabiť aj tak trocha zo svojej vôle, veď veľmi dobre rozumel, čo asi čaká poľsky píšuceho spisovateľa po roku 1939. No na rozdiel od Franza Kafku zdá sa, že zomrel spolu s ňou, aj keď je rovnako sugestívny vo všetkých svojich poviedkach ako Franz Kafka vo svojich najlepších.

Obidva texty sa začínajú zvláštnou náhodou v zimnej noci.

Kafkov hrdina odchádza z večierka, Schulzov ide s rodinou do divadla, no jeho otec si zabudne peňaženku a on chce akousi skratkou rýchlo dobehnúť po ňu.

Obaja sa pozvoľna zapletú do čudného, kamsi posunutého priestoru. Podstata sveta sa stane surrealistickou a osamelý človek blúdi v labyrinte mrazivého, zimného priestoru, kde sa stále niečo deje, sú tam drožky aj ľudia, no všetko akoby sa kamsi vzdialilo, je cudzie.

Jasné hviezdy svietia nad ulicami, nad poľami, nad horami a čosi nás kamsi ženie. Nevieme kam a ani prečo.

 

Blogy Literárnych novín
Vladimír Rastislav Gogár  /  výber z autorského blogu

Pôvodná verzia textu je publikovaná aj v sekcii Blogy