Všetko sa aj tak vždy skončí v púšti

Nambung National Park, Western AustraliaFoto:  Wikimedia 

Dnes si už málokto uvedomuje, že ešte v devätnástom storočí boli na svete odľahlé neznáme oblasti. Jednou z nich bolo aj vnútrozemie Austrálie. Anglické kolónie sa obmedzovali na úzke pásy úrodného pobrežia, za nimi sa otváral obrovský neprebádaný priestor.

Zvláštny stav pomerne nedávneho sveta, ktorý hoci sám seba nazýval storočím rozumu, techniky a priemyslu, v skutočnosti ešte stále jestvoval na okraji veľkého neznáma.

Svet anglických obchodníkov, ale hlavne uväznených a prepustených trestancov, ktorých dostihla ruka zákona jej Veličenstva (na rozdiel od prefíkaných občanov USA, ktorí utiekli včas).

Tu sa odohráva román Patricka Whitea Voss (v slovenčine vyšlo vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ). Ale nie je to román historický, aj keď sa o skutočné udalosti opiera. Voss je Nemec, čo je pre Angličana v čase napísania tohto románu v polovici päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia zrejme ešte synonymum slova nepriateľ.

V každom prípade cudzinec, ktorý sa rozhodol prekročiť hranice známeho a objaviť neznáme.

Voss (1957)Voss (1977)Pôvodné vydanie románu Voss a jeho slovenský preklad

 

Ambíciou knihy nie je história, ale podstata ľudského údelu, večný konflikt medzi biologickou existenciou a túžbou prekročiť ju.

Voss je skrátka pre osadníkov čudák, a s ním aj jeho podivná láska k mladému dievčaťu, strohá, suchá, no zároveň horiaca ako lesný požiar, čo sa šíri pod zemou, preskakuje od stromu k stromu cez ich korene. Aj dievčina je to podivná, schizoidná, aj keď možno na pomery len príliš inteligentná.

Je tu aj dekadentný básnik a my vďaka románovej večnosti nahliadneme do jeho básní, ktoré nakoniec aj s celou výpravou zaniknú v púšti.

Básne sú na úrovni toho najlepšieho, čo v línii prekliatych básnikov devätnásteho storočia jestvuje, porovnateľné s Lautréamontom, až sa zdá, že ide o transformáciu samotného Patricka Whitea, ktorý možno prisúdením vlastných básní tejto dekadentnej postave, ktorú zem zvaná Austrália nakoniec doženie k samovražde, skoncoval symbolicky so sebou samým, on sám fiktívne zahynul v púšti aj so svojou poéziou.

Veď čo už s hlbokou poéziou v krajine, v ktorej sa každý zaujíma len o dostihy, a aj slávna opera v Sydney len dýcha prázdnotou.

Tragická krása iracionálneho volania núti zopár jednotlivcov k ceste do neznáma. Podivná sila, ktorá sa zobudí ako akýsi zakódovaný počítačový program v duši tých, ktorí sú k nej predurčení.

 

Túžba prekročiť nekonečný kruh biologickej existencie a dostať sa ďalej, ale kam? K sebazničeniu, k záznamu do zoznamu objaviteľov, vynálezcov, umelcov, k zapísaniu do zoznamov, ktoré, podobne ako všetko ostatné, sú iba dočasným závanom existencie a deväťdesiat percent ľudstva vôbec nezaujímajú.

 

Obraz výpravy do prázdnej Austrálskej púšte je obrazom vôle a prehry.

Milostné listy Johanna Vossa, poslané po černošskom sluhovi, ostanú, podobne ako on, v bezčasí večnej biologickej existencie – sluha proste stretne svojich, je šťastný a na svoje poslanie sa vykašle.

Dekadentné básne zaveje piesok púšte.

Miniatúrny zlomok ľudstva. Ostatní hrajú svoje sociálne hry. Napríklad na salónnu konverzáciu a bonmoty typu: „Keď sa už človek nemôže narodiť ako Angličan, mal by sa narodiť aspoň ako Škót. Ostatní sú odporní.“

Neprebádané NEKONEČNO je možno práve v našom čase a priestore najprítomnejšie, možno je priamo na dohľad.

Prázdnota alebo Eldorádo, či aspoň jedna oáza, ktorú je možné nazvať rajom.
Tváre sa ale odvracajú bokom. Naďalej obdivujú svoj známy malomeštiacky svet. Intelekt, ambície nefinančného charakteru, sú tichou dohodou považované za chorobné úchylky, ale pravdaže veľkoryso tolerované.

Kto je postihnutý intelektom a nefinančnými ambíciami, už vlastne na púšti žije. Odísť do nej je vlastne len pokračovaním cesty, ktorá sa už dávno začala.

 

Blogy Literárnych novín
Vladimír Rastislav Gogár  /  výber z autorského blogu

Pôvodná verzia textu je publikovaná aj v sekcii Blogy