Tout est pardonné

Foto:  Nicolas Guerin 

Keď prednedávnom významný francúzsky filozof Bernard-Henri Lévy prišiel do Prahy predstaviť divadelnú hru Looking for Europe (Hľadanie Európy), prijal pozvanie českého premiéra Andreja Babiša na neformálne stretnutie. Počas rozhovoru, ktorý mimochodom v Lévym vzbudí ešte väčší strach o osud európskej myšlienky, ho však Babiš aspoň raz skutočne zaskočí. Český premiér položí filozofovi otázku, či čítal Houellebecqovu knihu Podvolenie.

Lévy neprezrádza, ako odpovedal. Popisuje len svoje rozčarovanie nad skutočnosťou, že meno Michel Houellebecq je argumentom v rukách populistov a demagógov.

Také veľké prekvapenie to ale zase nie je. Že myšlienky Houellebecqových románov nie sú práve salonfähig, nie je novinkou autorových posledných dvoch kníh. Pochvala Trumpa, ktorý podľa Houellebecqa občanov zbytočne nezaťažuje žiadnou ideológiou, či názor, že Francúzsko by malo čo najskôr opustiť Európsku úniu aj NATO, už pre mnohých prekračuje hranice obyčajného provokatérstva a spisovateľa označujú za radikálnu pravicovú hrozbu.

Snaha zaradiť Houellebecqa do akéhokoľvek myšlienkového prúdu je však o niečo náročnejšia a možno aj celkom zbytočná úloha.

Neustále zdôrazňovanou prednosťou autorových diel je ich údajný prorocký charakter. Keď v románe Platforma (Plateforme, 2001) opíše teroristický útok v thajskej turistickej oblasti, o rok neskôr sa na ostrove Bali podobný útok uskutoční. Vydaniu už spomínaného dystopického románu Podvolenie (Soumission, 2015), opisujúceho premenu Francúzska na islamský štát, predchádzalo zavraždenie dvanástich novinárov z redakcie Charlie Hebdo islamistickými radikálmi.


Francúzske, nemecké a pripravované slovenské vydanie románu Sérotonín

A vynechať nemožno ani posledný román Sérotonín (Sérotonine, 2019), kritizujúci deformačný vplyv novodobého kapitalizmu na život jednotlivca. Masívne demonštrácie Žltých viest, ktoré sa rozpútali v posledných mesiacoch, v mnohých len utvrdili predstavu Houellebecqa ako verejného intelektuála, ktorý drží prst na divoko pulzujúcom tepe doby.

Diapazón kritikov na druhej strane je však, zdá sa, oveľa širší. Prísady v podobe dejovo plytkého príbehu, takmer periodicky sa objavujúcich „porno scén“, no predovšetkým postava muža neschopného dosiahnuť akékoľvek zmysluplné naplnenie svojej – obyčajne finančne dobre zabezpečenej – existencie sú jadrom takmer všetkých Houellebecqových románov.

Keďže ani posledný román Sérotonín nebol výnimkou z tohto pravidla, o Houellebecqovi sa medzi kritikmi začína posmešne hovoriť ako o Danovi Brownovi európskych kaviarní. Hoci s nepomerne nižšou literárnou kvalitou textov, aj v prípade tohto svetoznámeho spisovateľa platí pravidlo namiešavania románov zo stále rovnakých „ingrediencií“ v podobe neprehľadných spletí záhad, konšpiračných teórií a historicky zaujímavých faktov, pričom v závere autor čitateľom ponúkne katarzné uvoľnenie z ich „logického“ rozuzlenia.

Netreba si však myslieť, že Houellebecqova kritika liberálnej spoločnosti je identická s tou, ktorú vo Francúzsku reprezentuje už spomínané hnutie Žltých viest. Florent-Claude, hlavný hrdina románu Sérotonín v žiadnom prípade nie je súčasťou najnižších spoločenských vrstiev a o finančných existenčných problémoch skutočne vie iba z počutia. Florent vidí obmedzenie svojej vnútornej slobody oveľa skôr v nemožnosti nájsť hotelovú izbu, v ktorej by bolo možné fajčiť, než v zdražovaní pohonných hmôt, proti ktorému broja demonštranti na parížskych predmestiach.

Ani nešťastný osud Florentovho blízkeho priateľa Aymerika, ktorý sa rozhodol na normandských pastvinách chovať kravy, nemožno vnímať ako prvoplánovú kritiku globalistickej politiky súčasného Francúzska, ktoré nákupom lacného mlieka zo zahraničia systematicky ničí vlastných farmárov. Je naivné si myslieť, že niečo z toho Houellebecqa skutočne zaujíma!

Najzásadnejší a možno aj jediný problém objímajúci celé autorove dielo je beznádejný osud úspešného muža, ktorý už nenachádza potešenie v žiadnej forme dostupnej zábavy. Fakt, že ani dostatok peňazí na účte, lukratívne pracovné miesto, titul z prestížnej École normale supérieure, či neutíchajúca priazeň krásnych žien jednotlivcovi automaticky nezaručuje vnútorné naplnenie jeho života pre Florenta, ale aj Houellebecqa predstavuje priam ontologickú chybu v usporiadaní tohto sveta, s ktorou sa ani jeden z ich nehodlá zmieriť.

Ani najjednoduchšie riešenie v podobe pravidelných dávok Captorixu, antidepresíva obsahujúceho hormón šťastia, nie je pre hlavného hrdinu románu uspokojivé, keďže spôsobuje impotenciu. Hlavný hrdina Florent sa tak od prvej stránky románu ocitá v slepej uličke, pričom je otázne, či sa na konci vyše dvestostranového románu vlastne niekam posunie.

Aj v tomto prípade je na mieste provokatívna otázka, ktorú literárni kritici veľmi radi kladú pri nových dielach známych spisovateľov. Skutočne by vydavateľstvá siahli práve po tomto rukopise, ak by sa na úvodnej strane nenachádzalo meno Houellebecq, Binet či Guenassia? Inak povedané, do akej miery sme ochotní akceptovať nie príliš podarené dielo pri autoroch svetového rangu? A ak aj (z ľahko pochopiteľných ekonomických dôvodov) vydavatelia slabší „kúsok“ autorovi odpustia, majú to isté urobiť aj čitatelia?

Michel Houellebecq 2016
Michel Houellebecq je považovaný za literárnu celebritu

Utrúsiť v spoločenskej konverzácii poznámku o tom, že práve čítate Houellebecqa, je v súčasnosti ešte stále znakom vášho kvalitného a náročného čitateľského vkusu. Mali by sme si však vedieť odpovedať aj na otázku, prečo ho je vlastne dobré a potrebné čítať. Lebo je kontroverzný, poburujúci, autentický?

Nepochybne áno. Posledným románom však už zároveň aj nudný a predvídateľný. Máme mu odpustiť fádnosť jazyka, opakujúce sa motívy a ťažko uveriteľné motivácie postáv (za všetky spomeňme Florentov plán zastreliť ostreľovačskou puškou malé dieťa, aby tak cez bolesť zo straty potomka znovu nadviazal vzťah so svojou životnou láskou Camillou…)? Prečo vlastne vynakladať také veľké úsilie?

Už teraz je zrejmé, že nadviazať na román Sérotonín bude pre Houellebecqa nesmierne náročná úloha. Predstaviť postavu ďalšieho sexuchtivého mizogýna bojujúceho s nezmyselnosťou vlastnej existencie na pozadí, povedzme, klimatických zmien bude začiatkom konca v súčasnosti najznámejšieho francúzskeho spisovateľa. Verme, že sa tak nestane.

Lévyho údiv nad v úvode spomenutou Babišovou otázkou by nakoniec pokojne mohol tvoriť úvod do interpretácie celého autorovho diela. Akoby tou najzásadnejšou otázkou bolo – kto z nás má vlastne právo argumentovať „Houellebecqom“?

Ľavica, pravica či stred? Tí, ktorí sa moslimov boja, alebo tí, ktorí sa z ich prítomnosti tešia? Tí, ktorí súčasný kapitalistický systém považujú za sebazničujúci, alebo tí, ktorí v jeho nedostatkoch vidia nádej pre jednotlivca?

Ak by nešlo o donebavolajúce klišé, jednoduchou odpoveďou by mohlo byť, že „Houellebecq“ je argumentom pre všetkých a nikoho zároveň. Houellebecq nie je náš, je svoj.

Všetko je teda odpustené.

Ďalšou z Lévyho zastávok na ceste naprieč Európou má byť Budapešť, pričom už teraz sa maďarský premiér nechal počuť, že filozofa rád osobne privíta.

Byť na mieste Orbána, začal by som otázkou – čítali ste posledného Esterházyho?

Fotografie: Nicolas Guerin, Éditions Flammarion, DuMont Buchverlag, InaqueFronteiras do Pensamento (CC BY-SA 2.0)


Jakub Neumann

Jakub Neumann
  Práve číta Léto v Baden-Badenu od Leonida Cypkina