Knihy z vydavateľstva Absynt sa nedajú klasifikovať ako jednoduché čítanie. Prekliati reportéri opisujú ťažké osudy ľudí v náročných životných situáciách. Vytrhnú nás z komfortnej zóny a prenesú do oblastí, o ktorých existencii sme často ani netušili. Rozširujú nám obzory, zvyšujú mieru pochopenia a tolerancie, búrajú stereotypy.
Väčšinou je spisovateľ – reportér v úlohe nezávislého pozorovateľa. Sprostredkúva nám nepríjemné udalosti, ktorých bol často svedkom, no nie priamym aktérom. Reportáž americkej novinárky Joanny Connorsovej Nájdem si ťa (I Will Find You, 2016) do tohto rámca nezapadá. Sama je totiž obeťou. 9. júla 1984 ju znásilnil muž menom David Francis. Mala 30 rokov.
„Nájdem si ťa,“ bolo posledné, čo mi povedal, a kdesi v najprimitívnejších, najbojazlivejších zákutiach mozgu som mu ešte vždy verila. Všetky tie roky sa ukrýval v tieni môjho života, sledoval ma, čakal. Ešte vždy sa mi o ňom snívalo. Myslela som naňho od rána do večera. Ako si ma nájde.
Americké a slovenské vydanie knihy
Všetci sa niečoho bojíme. Či už ide o konkrétny strach v podobe pavúkov, uzavretého priestoru, alebo je to skôr všeobecný, bližšie neurčený strach o rodinu, zdravie, finančné zabezpečenie.
No keď vyjdeme z domu, nemyslíme na možné katastrofické scenáre, ktoré by mohli nastať. Necítime sa ohrození. Nevidíme v neznámych ľuďoch násilníkov. Ak by sme neustále mysleli na potenciálne nebezpečie, neboli by sme schopní žiť. Veď predsa len, pravdepodobnosť, že práve nám sa dnes stane niečo hrozné, je mizivá.
Napriek tomu je svet plný násilia, aj keď sa nás priamo nedotýka, aj keď ho nevidíme. Zlo existuje a nie je vylúčené, že raz sa v pozícii obete ocitneme aj my. Joanna Connors tiež žila v tom, že zlé veci sa dejú iným ľuďom. Tiež si myslela, že jej sa nič také neprihodí.
Deň, kedy ju znásilnili, zmenil jej život. Rozložil ju psychicky a výrazne ovplyvnil životy jej blízkych, dokonca aj jej nenarodených detí. Prišla o ilúziu, že sa jej nič nemôže stať. Prišla o pocit bezpečia. Život sa jej vymkol spod kontroly. Zachvacovali ju pocity paniky. Zmenil sa spôsob, akým vnímala strach. Každé prasknutie, vŕzganie či buchot odrazu predstavovali hrozbu.
Po dvadsiatich rokoch sa Joanna rozhodla čeliť svojmu strachu. V novinách, kde pracuje ako reportérka a filmová kritička, uverejnila sériu článkov o svojom znásilnení, ktoré neskôr vyšli knižne v podobe, ktorú na Slovensko prinieslo vydavateľstvo Absynt.
Ak je pravda, že strach pramení z nevedomosti, a ja tomu verím, potom som sa potrebovala postaviť čelom k vlastnej nevedomosti, aby som sa dostala na kobylku vlastnému strachu. Bolo potrebné, aby som sa dozvedela viac o mužovi, ktorý stál nado mnou a tlačil mi hlavu k svojmu penisu, o mužovi, o ktorom som si myslela, že je posledným, koho na tomto svete uvidím.
Joannin príbeh zapadá do amerických stereotypov o znásilnení. Páchateľ bol černoch, viacnásobne trestaný. Ona bola ideálna obeť, ktorá ihneď znásilnenie nahlásila na polícii a dokázala útočníka dobre popísať, vďaka čomu ho polícia zadržala hneď na druhý deň. Následne sa začal súdny proces a Davida odsúdili.
Pri hľadaní muža, ktorý Joannu znásilnil
Rozsudok však obeti pokoj nenavráti. Ani pocit bezpečia. Dôsledky traumy siahajú do budúcnosti a formujú celý ďalší život. Connors nám rozpráva o psychických problémoch a stavoch, ktoré musela prekonať. O neustálom obviňovaní samej seba. O tom, ako si trhala vlasy. O depresiách, strachu, pocite hanby. O samovražedných myšlienkach. O prehnane úzkostlivom vzťahu k deťom.
Až oveľa neskôr som pochopila, že odsúdili aj mňa; na kombináciu strachu, mlčania a hanby – hanby, ktorej som veľmi dlho nerozumela, kým mi nevysvetlili, že ju cítia takmer všetky obete znásilnenia. Prečo sa hanbíme? Ako proti tomu môžeme bojovať?
V prvej časti knihy sa Joanna venuje svojmu znásilneniu. Popis toho, ako sa to stalo, je podrobný a ide pravdepodobne o najťažšie strany knihy. Na podobné scény sme zvyknutí v detektívkach, trileroch, akčných filmoch. No zrazu zisťujeme, že naše predstavy o znásilnení sú skreslené. To, čo poznáme z kníh a filmov, nezodpovedá realite.
Pri čítaní prežívame v našich hlavách osudy iných ľudí. Pri čítaní reportáže Joanny Connors sa teda očakáva, že prežijeme spolu s ňou jej znásilnenie. Avšak vcítiť sa plne do situácie obete je nemožné. Mozog nám hovorí stop, nedovolí nám predstavovať si tú situáciu. Bráni sa už len pri prvých popisoch hrôzy. Emočne nás znecitliví. Sama autorka hovorí, že mala pocit, ako by bola len svedok, ako by sa z pozície diváka pozerala na znásilnenie niekoho cudzieho. Akoby sa jej to ani netýkalo.
Z textu badať, že bol písaný novinárkou. Aj keď ide o osobnú a citlivú tému, Connors si zachováva informatívny štýl, komunikuje s čitateľom jasne a zrozumiteľne. Je vecná, nerozpitváva detaily. Napriek tomu, že nás púšťa hlboko do svojho vnútra, stále cítiť určitý odstup a profesionalitu.
Je dosť možné, že práve novinárska prax a inštinkty, naučená práca s informáciami a komunikačné zručnosti jej pomohli zvládnuť celú situáciu a aspoň navonok pôsobiť zmierene a vyrovnane. Aj keď vo vnútri bolo toho pochovaného viac.
Pomyslela som si na ranu na krku. Chcela som, aby bola väčšia, aby sa zajazvila, sklamalo ma, že mi z nej nič nezostalo. No vtedy dávno som za niekoľko dní dokázala v duchu urobiť zo znásilnenia drobnosť, všetkých som presviedčala, že mi nič nie je, a odmietla som, dokonca aj sama pred sebou, že mám aj iné rany a že sú hlboké. Dala som si pozor, aby ma nikto nemohol obviniť zo závažných ženských hriechov sebaľútosti a mučeníctva.
Druhá časť knihy sa mení na pátranie. Connors sa netrápi otázkou „Prečo ja?“, ale transformuje ju na otázku „Prečo on?“ Aké sily v Amerike sú schopné vytvoriť takého človeka? Kto bol David Francis? Nesústredí sa viac na svoj príbeh, ale snaží sa pochopiť celú situáciu v širších súvislostiach. Chce porozumieť.
Stretáva sa s Francisovými sestrami a bratom, ktorý je tiež vo väzení. David už nežije, no jeho súrodenci nám poskytnú detailný obraz o ich detstve. Detstve plného násilia, týrania a zneužívania.
Americká novinárka Joanna Connorsová
Podmienky, v ktorých vyrastali, len podporujú všetky ďalšie stereotypy spojené s násilníkmi. Opäť sa potvrdzuje, že násilie plodí násilie. Zrazu nečítame reportáž o jednej obeti, ale o celej rodine obetí. Joanna pri popise života Francisovcov preukazuje maximálnu ľudskosť, empatiu. Možno by sa nám mohlo zdať, že Francisa ospravedlňuje, no nie je tomu tak. Ona len prejavuje veľkú dávku pochopenia a súcitu.
„Súcit nie je na mieste,“ odvetil riaditeľ väznice s prísnym výrazom v očiach. „Veľa ľudí to nemá v živote ľahké, ale preto ešte neznásilňujú druhých ani nevraždia. Každý, čo tu je, si to zaslúži.“
Nájdem si ťa je osobnou knihou. Autorka si však uvedomuje, že to, čo sa stalo, už nezmení, no jej osobná skúsenosť môže pomôcť iným.
Ponúka rôzne pohľady spoločnosti na znásilnenie aj v historickom kontexte. Vidíme, čo sa odohráva v hlave obete, ako to rozvráti život celej rodine, ako k podobným prípadom pristupuje polícia a súdnictvo. No nie je to len reportáž o znásilnení. Ide o komplexný dokument mapujúci sociálnu situáciu v USA, stále prítomnú segregáciu, nefunkčnosť systému a najmä násilie ako také.
Joanna Connors chcela dať svojmu znásilneniu kontext. Zmysel. Touto knihou dala iným obetiam násilia pocit, že v tom nie sú samy. Že ich pocity, myšlienky a utrpenie zažívajú aj iní ľudia. Že sa nemajú prečo hanbiť.
Zároveň nastavila zrkadlo nám ostatným, čo si naivne myslíme, že svet je bezpečné miesto, v ktorom nám nič nehrozí. Poukazuje na problémy, na to, že množstvo detí vyrastá v násilnom prostredí, sú týrané a zneužívané. Na to, akú majú perspektívu do budúcnosti, ako neskôr vyzerajú ich dospelé životy. To je už zodpovednosťou nás všetkých.
Pretože násilníkov tohto sveta pomáhame formovať aj my. Našou ignoranciou.
Fotografie: The Times, Atlantic Monthly Press, Absynt, Lisa DeJong / The Plain Dealer a Dale Rothenberg
Patrícia Šišková
Práve číta Tvoja neprítomnosť je tma od Jóna Kalmana Stefánssona
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
