„Dokedy sa dá ešte šaškovať? Dlho. Ale nie donekonečna“
Péter Esterházy (Pankreasník)
Rakúsky filozof Ludwig Wittgenstein zakončil svoje dnes už legendárne dielo Tractatus logico-philosophicus často citovanou vetou: „O čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať“
Maďarský spisovateľ Péter Esterházy, pre ktorého bol Wittgenstein veľkou inšpiráciou, neposlúchol a po štúdiách matematiky sa rozhodol, že o tom, o čom sa nedá hovoriť, bude „aspoň“ písať. Hneď na začiatku zistil, že na dosiahnutie cieľa napísať niečo o tom, o čom sa nemá hovoriť, sa mu do cesty postaví silný protivník – jazyk.
Aj preto nie sú Esterházyho beletrie odrazom reality, ale obrazom jeho myslenia. Peter Esterházy, postmoderný aristokrat svetovej literatúry, nepísal klasické príbehy, ale fúziou filozofického a beletristického spôsobu písania ukázal, že najlepší, najdobrodružnejší či najdramatickejší príbeh sa odohráva práve na úrovni myslenia.
Iba rozum (intelekt) totiž vytvára fikciu, literárnu verziu (reality) pravdy. Je preto oveľa zaujímavejšie písať o myslení ako strácať čas s realitou.
„Realita ako meradlo estetiky – kto to kedy videl… U mňa akoby aj realita bola fikciou“
Péter Esterházy bol autorom, pre ktorého viac ako pre akéhokoľvek iného spisovateľa platí, parafrázujúc Ernesta Hemingwaya, že žiadny spisovateľ nie je ostrovom samým pre seba.
Do svojich textov vkladal vety z diel obľúbených spisovateľov a filozofov, ktoré dekonštruktivisticky interpretoval, čím vytváral neopakovateľné, autobiografickými prvkami prešpikované príbehy svojho myslenia. Objektívna a subjektívna realita v jeho prózach, podobne ako v textoch Jamesa Joycea, sublimujú, čím vzniká úžasný svet literatúry – svet fikcie.
Intelektuálny zápas s realitou, v tomto prípade s rakovinou, predviedol Péter Esterházy aj vo svojej poslednej knihe Hasnyálmirigynapló z roku 2016, ktorá v Maďarsku vyšla presne 135 dní pred jeho smrťou. Esterházymu totiž začiatkom roka 2015 diagnostikovali rakovinu pankreasu s metastázami na pečeni.
Maďarské a slovenské vydanie poslednej Esterházyho knihy
Jej slovenský preklad s názvom Pankreasník vyšiel v roku 2018 v preklade Renáty Deákovej pod nie tak dávno zaniknutou značkou Kalligram, ktorú oživilo vydavateľstvo Absynt.
Slovenským domovským vydavateľstvom Pétera Esterházyho bolo totiž niekoľko rokov vydavateľstvo Kalligram. V roku 2005 v preklade Renáty Deákovej vydalo toto vydavateľstvo, na čele s Lászlóm Szigetim, Esterházyho opus magnum Harmonia Cælestis.
Harmonia Cælestis a jej Opravené vydanie
O rok neskôr vydal Kalligram aj pokračovanie tejto unikátnej knihy Opravené vydanie, tiež v preklade Renáty Deákovej.
V roku 2009 prinieslo vydavateľstvo Esterházyho text Pomocné slovesá srdca (Úvod do krásnej literatúry), o preklad ktorého sa postarala Juliana Szolnokiová. V tom istom roku vydal Kalligram ďalšiu prózu v preklade Juliany Szolnokiovej s názvom Žiadne umenie.
Ďalšie Esterházyho knihy, ktoré vyšli v slovenčine
Pred koncom roka 2011 priniesol Kalligram na slovenský knižný trh knihu Jedna žena v preklade Renáty Deákovej, ktorá sa postarala aj o preklady nasledujúcich kníh Jednoduchý príbeh čiarka sto strán (Šermovacia verzia) z roku 2013 a Jednoduchý príbeh čiarka sto strán (Verzia podľa Marka) z roku 2014.
Za zmienku určite stojí aj divadelná hra Mercedes Benz, ktorú slávny maďarský spisovateľ napísal na objednávku Činohry Slovenského národného divadla, jej premiéry sa ale nedožil.
Herci SND Dušan Jamrich a Róbert Roth v divadelnej hre Mercedes Benz
Posledná Esterházyho kniha Pankreasník je denník introspektívnych úvah rodiacich sa následne po tom, ako fikciu milujúcemu autorovi diagnostikovali rakovinu. Denník zachytáva obdobie od 24. mája 2015 do 2. marca 2016.
Labyrintom vtipných, (seba)ironických, temných a teologických úvah Esterházyho sprevádza nielen Susan Sontagová s esejou Choroba ako metafora, ale predovšetkým Harold Brodkey s knihou This Wild Darkness: The Story of My Death (Divoká temnota: Príbeh mojej smrti), ktorú smrteľne chorý Esterházy čítal počas písania Pankreasníku v nemeckom preklade Die Geschichte meines Todes.
„Podobne ako Brodkey, i ja si musím položiť otázku, či neprítomnosť strachu zo smrti nie je len lenivosť, či to nie je mentálna tuposť alebo zbabelá neschopnosť, nedostatok talentu uznať, že strašné je strašné.“
„Toto je dobré! Brodkey píše, že smrť je nudná stvora, ale vraj ani život nie je obzvlášť zaujímavý, a že on čakal od smrti viac, lenže ona len je, jednoducho tu je, a hoci si nemyslí, že by sa s ním jednalo nefér, predsa pomýšľa i na samovraždu, lebo toto celé je hrozná nuda.“
V Pankreasníku sa do cesty Esterházymu okrem reality (pravdy) a jazyka postavil aj čas. Dotieravá pravda, realita smrteľnej diagnózy, prekrýva (otupuje myslenie) krásu fikcie, jazyk si z autora ako vždy uťahuje a čas plynúci v tieni choroby núti Esterházyho priznať každodennosti väčší význam ako neistej budúcnosti ústiacej do večnosti – povedzme k ľahostajnému Bohu.
„Pane, nie je nám tu dobre. A čo ak nielen v nemocnici, v meste, v krajine, ale čo ak nám nikde nie je dobre? Aké kroky potom podnikneš, Pane? Aha, že nijaké, chápem. Nicht mein Kaffe, povedal by si, keby si bol Rakúšan.“
Denníkové zápisky ukazujú nielen to, ako sa uznávaný spisovateľ, ktorý výrazne prekročil konzervatívno-xenofóbne hranice orbánovského Maďarska, vyrovnáva s každodennými problémami spojenými s chorobou. Aj napriek svojej popularite či aristokratickému pôvodu sa nelieči na exkluzívnej klinike, ale v bežných budapeštianskych nemocniciach.
Z drahocenného času, ktorý by chcel venovať výlučne písaniu, mu ukrajujú vyšetrenia, chemoterapie, pobyty na nemocničnom lôžku, ale aj ľudia, ktorí za ním prichádzajú s gestami solidarity.
Postupne rednú aj zápisky, lebo choroba výrazne odčerpáva silu spisovateľovi.
„Brodkey zas vraví, že nepotrebuje žiadne gestá ľudskej solidarity. Aj bez toho sa cíti dosť ľudsky, nevýslovne ľudský, čo znamená, že len ľudský, a nepotrebuje, aby mu to niekto iný ešte dokazoval. A že mlčanie Boha dokáže pokladať za krásne aj v prípade, ak sa to mlčanie vzťahuje na neho. Že je rád sám, sám medzi štyrmi stenami. – Som rád sám.“
„Čas plynie. Akoby nemal žiadnu hodnotu. Pritom poznám, no zaručene som poznal jeho hodnotu.“
„Ledva sa viem hnúť. Je azda potácanie pohybom?“
Péter Esterházy (Pankreasník)
Nebol by to Esterházy, autor rafinovaných textov, keby aj v poslednej knihe neponúkol niečo viac ako len opis reality chorého človeka.
Poukázal nielen na to, že prostredníctvom textu sa dá neznesiteľne ľahko a noblesne umierať, ale odkázal hlavne to, že základom porozumenia je dialóg. V súčasnosti tak chýbajúci kultivovaný dialóg obrusujúci hrany hnevu či nenávisti.
Fotografie: Ákos Stiller, Magvető Kiadó, Absynt a SND / Andrej Čanecký
Ivan Kollár
Práve číta Život návod k použití od Georgesa Pereca
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
