Jedna z najväčších záhad evolúcie ľudského druhu je jeho záľuba v príbehoch. Z hľadiska prežitia v procese prirodzeného výberu vykazuje tento koníček značnú dávku nezmyselnosti. Veľkou otázkou antropológie je, prečo sa ľudská myseľ vyvinula tak, že keď máme voľno, teda ak práve nehľadáme potravu či partnera na rozmnožovanie, tak namiesto oddychu zamestnávame svoju myseľ príbehmi.
Príbeh sa zrejme zrodil už v dávnych temnotách vývoja človeka. Jeho dejiny sú možno rovnako staré (magické) ako (pre)história človeka. Samozrejme, tak ako sú rozmanití ľudia, tak sú rozmanité aj (ich) príbehy. Ako sa menia kulisy ľudskej existencie, tak sa menia aj príbehy. Ich kvalita, alebo podiel na poľudštení človeka, závisí možno aj od toho, do akej miery sú nezávislé od týchto premenlivých dekorácií.
Nedávno sa okrúhlych 60 rokov dožil prozaik, ktorého poznávacím znamením je práve príbeh. V Turíne sa 25. januára 1958 narodil spisovateľ Alessandro Baricco, ktorý je fenoménom nielen v talianskom, ale svojím spôsobom aj v slovenskom kontexte. Baricco totiž určite patrí k najprekladanejším zahraničným autorom na Slovensku. Doposiaľ bolo do slovenčiny preložených 12 próz, jedno prozaické prerozprávanie Homérovej Iliady a jedna kniha esejí.
Hodváb vyšiel v Kalligrame (2002) aj Slovarte (2006)
Aký veľký je podiel Bariccových príbehov na poľudštení slovenských čitateľov, sa asi nedá presne určiť, ale jeho knihy sa tešia nielen obľube slovenských vydavateľstiev, ale aj samotných čitateľov.
Toto nie je román. A ani poviedka. Toto je príbeh.
Alessandro Baricco
Všetko sa to začalo v dunajskostredskom vydavateľstve Kalligram. V roku 2002 priniesol Kalligram na slovenský knižný trh v poradí tretí Bariccov román Hodváb (Seta, 1996), ktorý sa stretol s veľkým úspechom aj vo svete a dočkal sa aj filmovej podoby. Výber dnes už neexistujúceho vydavateľstva bol správny. Hodváb najjasnejšie ukazuje, že Baricco rozpráva príbehy dobre a čitateľsky príťažlivo.
Bariccov Hodváb sfilmoval francúzsko-kanadský režisér François Girard
Sám autor o útlom diele povedal, že to nie je ani román, a ani poviedka. Je to predovšetkým príbeh o omamnej láske francúzskeho obchodníka s hodvábnikmi k neodolateľnej orientálnej žene, a na druhej strane o obetavej láske jeho manželky.
V roku 2003 Kalligram predstavil Baricca ako skvelého rozprávača slovenskému publiku knihou s názvom Tisícdeväťsto s podtitulom Divadelný monológ (Novecento, un monologo, 1994). Ani nie 70 stranová kniha prináša príbeh muža menom Tisícdeväťsto (Novecento), geniálneho klaviristu, ktorý sa narodil na zaoceánskej lodi a jeho noha sa nikdy nedotkla pevniny.
O rok neskôr v roku 2004 vydal Kalligram Bariccov román Oceán more (Oceano mare, 1993), ktorý kritici v Taliansku označili za štylistickú partitúru. Autorovi sa podarilo v nevšednom príbehu, ktorého stredobodom je hostinec Almayer, skĺbiť rozmanité rozprávačské postupy s hudobnými prvkami.
Ďalšie Bariccove tituly vydané vo vydavateľstve Kalligram
Po románoch siahol Kalligram po Bariccom prerozprávanej Homérovej Iliade (Omero, Iliada, 2004), ktorú vydavateľstvo pre slovenských čitateľov prinieslo v roku 2006. Posledná Bariccova kniha, ktorú vydalo vydavateľstvo Lászloa Szigetiho, bola kniha esejí z roku 2008 Barbari (I barbari. Saggi sulla mutazione, 2006).
Alessandro Baricco neušiel pozornosti ani vydavateľstvu Slovart. Už v roku 2002 si slovenskí čitatelia mohli vďaka nemu vychutnať román City (City, 1999), ktorý je asi najrozsiahlejším a najsúčasnejším románom, vyznačuje sa veľkou žánrovou pestrosťou, rýchlym tempom rozprávania umocneným aj niekoľkostranovými dialógmi. Trinásťročný Gould, jeho telefonická priateľka Shatzy Schellová či profesor Mondrian Kilroy sa pokúšajú zorientovať v nie práve jednoduchom svete, v ktorom sa stráca ľudskosť, tolerancia k odlišnosti a radosť z prostých vecí.
V roku 2003 vydal Slovart Bariccov román Bez krvi (Senza sangue, 2002) o pomste, ktorá môže mať aj nečakanú podobu. Po románe s prvkami trileru prinieslo bratislavské vydavateľstvo v roku 2006 opätovne na pulty kníhkupectiev Hodváb. V roku 2007 zase prózu Tento príbeh (Questa storia, 2005), ktorá na pozadí rozvíjajúceho sa automobilizmu rozpráva príbeh komplikovaného vzťahu otca a syna.
Rok 2009 patril v Slovarte aj románovej prvotine Alessandra Baricca Hrady hnevu (Castelli di rabbia, 1991). Príbeh sa odohráva v imaginárnom mestečku Quinnipacku, v ktorom sa jeho obyvatelia snažia odolať prchavosti času.
Slovart postupne priniesol niekedy len s ročným odstupom od talianskeho vydania aj ďalšie prózy vyštudovaného filozofa a bývalého hudobného kritika Alessandra Baricca. V roku 2011 to bol román Emauzy (Emmaus, 2009), ktorý je príbehom štyroch nábožensky založených mladíkov a ich spolužiačky Andre, prostredníctvom ktorej sedemnásťroční chlapci spoznajú aj odvrátenú stranu života. O rok neskôr sa v slovenských kníhkupectvách objavil záhadný Pán Gwyn (Mr. Gwyn, 2011), ktorý ako úspešný spisovateľ zverejní v novinách 50 vecí, ktoré už nebude robiť a medzi nimi je aj písanie. Akýmsi veľmi voľným pokračovaním Pána Gwyna je aj próza Trikrát na svitaní (Tre volte all´alba 2012, Slovart 2013).
V roku 2015 predstavil Slovart Alessandra Baricca v knihe Smith & Wesson (Smith & Wesson, 2014) nielen ako skvelého rozprávača príbehov, ale aj ako výborného autora dialógov. Príbeh nie je o výrobcoch revolverov, ale o uskutočňovaní nemožného. Napríklad o zdolaní Niagarských vodopádov v sude. Prózu na divadelné javisko previedlo napríklad aj Mestské divadlo Žilina.
Zatiaľ posledným a najerotickejším kúskom z Bariccovej tvorby, ktorý prinieslo vydavateľstvo Slovart, je kniha s názvom Mladá nevesta (La Sposa giovane, 2015, Slovart 2016).
O slovenské preklady nevšedných príbehov o všedných veciach sa postarali viacerí prekladatelia: Miroslava Vallová (Hodváb, Tento príbeh), Barbora Vallová (Tisícdeväťsto – Divadelný román), Diana Farmošová (Oceán more, Homér, Iliada), Magda Kučerková (Barbari), Mária Štefánková (Bez krvi, Hrady hnevu, Mladá nevesta), Dagmar Sabolová (City), František Hruška (Emauzy, Pán Gwyn, Trikrát na svitaní, Smith & Wesson).