„Svet ma deprimuje“
Roland Barthes, Deník smutku
Smútok je jedna z mála ľudských emócií, ktorej sa azda dá dôverovať. Je viac ako len bežná emócia, nevyprchá, ostáva, rozvíja sa. Ak niekto smúti, tak s najväčšou pravdepodobnosťou úprimne. Smútok patrí medzi základné univerzálie, ktoré sú vlastné ľuďom akéhokoľvek etnika. Najsilnejšie sa prejavuje, keď je spojený s úmrtím blízkeho človeka. Dá sa archeologicky vystopovať už v spoločenstvách lovcov a zberačov. Trúchlenie za mŕtvymi tak siaha do obdobia spred 100 000 rokov ľudskej evolúcie.
V kulisách súčasnej civilizácie sa však smútok nezriedka nachádza na periférii záujmu. Nehodí sa do rýchleho konzumného hltania reality. Spomaľuje, brzdí v raste a dosiahnutí cieľov; je opakom dynamiky trhu. Hlavne ak prekračuje všetky medze, keď, ako píše Michel de Montaigne v Esejach: „…zdrví celú dušu a znemožní konanie.“ Smútok však zásadne osvetľuje opak trhovej naplnenosti. Zármutok vyslobodzuje z pasce dominantných obchodno-ekonomických medziľudských vzťahov, z plytkého zákona ponuky a dopytu. Smútok je najtichší prejav protestu; nenápadne zaobľuje hrany života. Umožňuje (nám) dotknúť sa prázdna, ktoré sa nedá vyplniť iba úkazmi konvenčného utrpenia.

Francúzsky literárny teoretik, filozof a semiológ Roland Barthes
„Nie, smútok (depresia) je niečo iné ako choroba. Z čoho by som sa mal podľa vás vyliečiť? Aký stav by som mal dosiahnuť? Aký život? Ak sa rodíme v bolestiach, tak narodená bytosť nie je plochá, ale morálna, subjekt hodnoty – nie začlenenia,“ sú slová, ktoré si na kúsok papiera zapísal Roland Barthes, francúzsky filozof, semiológ, literárny kritik, keď aj jeho zasiahol najhlbší smútok – zármutok zo straty blízkeho človeka.
Zomrela mu matka a už na druhý deň, 26. októbra 1977, vzal jeden z papierových poznámkových lístkov, ktoré mal vždy pripravené na pracovnom stole, a napísal: „Prvá svadobná noc. Ale čo prvá smútočná noc?“ Na druhý deň si poznamenal ešte nevšednejšiu dialogickú sebe adresovanú poznámku: „Nikdy ste nepoznali telo Ženy! Poznal som telo svojej chorej a umierajúcej matky“.
Zápisky neboli pôvodne určené pre verejnosť. Na počiatku slúžili ako akási intímna terapia a neskôr sa mali stať hlavným materiálom pre vznik vážnej literárnej práce. Samotný Barthes výrazne pochyboval o esteticko-literárnej hodnote týchto denníkových zápiskov, ktoré mu mali poslúžiť ako podklad pre román Vita Nova. Kým však stihol tento zámer zrealizovať, predčasne zomrel. Keď 25. februára 1980 prechádzal parížskou ulicou Rue des Écoles, zrazila ho dodávka prevážajúca bielizeň. O mesiac neskôr podľahol zraneniam hrudníka a pľúc. Podľa tvrdení jeho priateľov sa im podvolil, lebo už nechcel žiť.
Francúzske vydavateľstvo Seuil po takmer troch desaťročiach od Barthesovej smrti zápisky usporiadalo a v roku 2009 vydalo pod názvom Journal de deuil. Jeho takmer trojročné denníkové analyzovanie svojho stavu, ale aj smútku ako fenoménu, pripravilo v roku 2023 v preklade Ondřeja Macla aj české vydavateľstvo Fra pod názvom Deník smutku.
Barthesov smútok a jeho zápisky sa prelínajú a vytvárajú nový hodnotový svet nepodliehajúci času. Jeho zármutok je nemenný, neslabne, odoláva plynutiu hodín, dní, týždňov, mesiacov i rokov. Barthes sa smútku nechce vzdať, vníma ho aj ako povinnosť, prejav skutočnej úcty k mŕtvej matke. Zároveň mu stav, ktorý prežíval po smrti matky, pripadal ako jediný zmysluplný spôsob existencie. Pripomínal mu jej morálku; neagresívny štýl bytia, ktorý bol v úplnom kontraste s deprimujúcou dobyvačnou realitou. Barthes sa neobával len toho, že ak prestane trúchliť, začne na matku postupne zabúdať, ale tiež straty mimoriadneho spôsobu prežívania charakteristického jedinečnou etikou zhmotnenou do denníkovej poznámky: „Je odvážne, nebyť odvážny.“
V denníkových poznámkach vyjadril aj jediné želanie – zotrvať vo svojom zármutku. Bol tiež znepokojený, že odmietame smútok a naliehavo požadoval pre seba absenciu sveta. „Prebývam vo svojom zármutku, a to ma robí šťastným. Neznášam všetko, čo mi bráni žiť vo svojom zármutku.“
Denník smútku nie je iba nárekom syna, ktorý stratil najdôležitejšiu osobu svojho života, ale aj (textovou) ponukou ako preklenúť prechodné obdobie medzi životom a smrťou. Text, nielen literárny, ale aj banálny odkaz nasprejovaný na stenu, alebo nožíkom vyrytý do stromu či lavičky v parku, je podobne ako smútok prejavom kultúry života. Je dôkazom túžby po dôstojnosti. Snahou odpútať sa z efektívno-ekonomického kolobehu. „Od mamičkinej smrti žiadna túžba ,budovať‘ čokoľvek – s výnimkou písania. Prečo? Literatúra = jediná oblasť šľachetnosti,“ zapísal si Barthes dva roky po smrti matky.
Jeho zápisky o zármutku boli predohrou k veľkému románu. Napokon sa z meditácie o matke zrodila dnes už legendárna esej o fotografii Svetlá komora (La Chambre claire. Note sur la photographie, 1980) , ktorá bola posledným dielom publikovaným počas Barthesovho života. To, že od denníka vedie priama línia k Svetlej komore, nedokazuje len v zátvorkách ukrytá veta z úvodu (Život sa skladá z nepatrných dotykov osamelosti), ale hlavne druhá osobnejšia časť eseje. Začína sa tým, ako sa jedného novembrového večera, krátko po smrti matky, prehrabával rodinnými fotografiami, medzi ktorými objavil jednu zásadnú. Fotografiu z roku 1898, na ktorej mala jeho matka päť rokov.
„Na tomto obrázku malého dievčaťa som uvidel dobrotu, ktorá od počiatku a stále vytvárala jej bytie, bez toho, aby ju od kohokoľvek zdedila. Jej dobrota bola out of play, nepatrila k žiadnemu systému, alebo aspoň bola kdesi na hranici morálky,“ napísal Barthes vo Svetlej komore, pričom dodal ešte jedno, pre neho zásadné upozornenie o tom, že jeho matka nikdy o ňom nevyslovila žiadnu hodnotiacu poznámku. Snímka, ktorú v knižnom vydaní eseje čitateľom neukázal, považoval za dokonalú ukážku symbiózy medzi jej životom a jeho zármutkom.

A kto vlastne bola Barthesova matka? Krátke curriculum vitae poskytol práve jej syn:
Henriette Bingerová (1893-1977) – Dcéra intelektuálky a koloniálneho guvernéra. Manželka námorného poručíka Louisa Barthesa, ktorý zahynul v bitke v roku 1916. Ako vdova s malým dieťaťom sa presťahovala z Normandie do mesta Bayonne k jeho rodičom a neskôr do Paríža, kde porodila druhého syna Michela. Otcom bol ženatý keramik André Salzedo. Azda aj pre tento prehrešok voči buržoáznym zvyklostiam žila v relatívnej chudobe. K vdovskému dôchodku si privyrábala ako kníhviazačka. Po smrti matky zdedila prostriedky, ktoré jej umožnili kúpiť byt na ulici Servandoni pri Luxemburskej záhrade. Neskôr kúpila neďaleko mesta Bayonne aj dom v dedine Urt, kde je pochovaná. Nebolo na nej nič materské.
Posledná, kurzívou napísaná veta jej životopisu nie je výčitkou, ale komplimentom. Barthes neznášal spoločenské klišé či stereotypy. Pojem matka bol podľa neho príliš zaťažený iluzórnymi očakávaniami a spoločensko-buržoáznymi prívlastkami. Henriette Bingerovú oslobodil od tejto tradičnej nálepky, čím ju povýšil na oveľa autentickejšiu bytosť, človeka v neštylizovanej podobe. Nebola pre neho, ako napísal vo Svetlej komore, „matkou-ideou“ alebo „matkou-symbolom“, ale konkrétnou, jedinečnou dušou, najbližším a nenahraditeľným človekom.
Fotografie a grafika: Nakladatelství Fra, Éditions du Seuil




