Jón Kalman Stefánsson si slovenských čitateľov získal už v roku 2014, keď vydavateľstvo Artforum vydalo román Letné svetlo a potom príde noc (Sumarljós og svo kemur nóttin, 2005). V priebehu rokov mu v preklade Zuzany Stankovitsovej vyšlo v slovenčine ďalších šesť kníh a jeho čitateľská základňa sa postupne viac a viac rozrastala. Ľudia oceňujú jeho poetický jazyk, schopnosť nájsť v každodenných okamihoch priestor na zásadné otázky a v neposlednom rade špecifickú atmosféru Islandu.
Po 12 rokoch vychádza Letné svetlo a potom príde noc znova, v novej grafickej úprave od ilustrátorky Kristíny Soboň. A aj pri tejto príležitosti prišiel najprekladanejší islandský spisovateľ na Slovensko. Síce nejde o autora hlavného prúdu, na diskusiu s ním však prišlo toľko ľudí, že sa nezmestili do kníhkupectva a na autogram niektorí čakali aj dve hodiny.
My sme sa s Jónom Kalmanon Stefánssonom mali príležitosť pred diskusiou porozprávať a položiť mu niekoľko otázok o jeho tvorbe, o tom, čo všetko dáva do svojich kníh.
Vaše knihy sú určitým spôsobom veľmi podobné a zároveň je každá z nich úplne iná. Cítiť z nich váš rukopis a taktiež vaše hlavné témy: vesmír, láska, boh, osud… No Letné svetlo a potom príde noc je viac o kolektívnom duchu dediny, Ásta (Príbeh o Áste) predstavuje silný ženský hlas, Žltá ponorka je viac autobiografická, Tvoja neprítomnosť je tma zas viacgeneračný román. V akom momente sa vykryštalizuje, o čom vlastne bude vaša kniha?
Pamätám si, keď som v roku 1996 vydal svoj prvý román a išiel na svoj prvý rozhovor s islandským novinárom. Kniha práve vyšla, on ju nečítal a jeho prvá otázka znela: „O čom je vaša kniha?“ A ja som nevedel odpovedať. Bol som zaskočený, začal som niečo mrmlať. Neskôr som sa na seba veľmi hneval, považoval som sa za hlúpeho: napísal som knihu, trvalo mi to rok života a ja som nevedel odpovedať na takú jednoduchú otázku! Až neskôr som si uvedomil, že je to často náročné, vlastne takmer vždy je náročné povedať, o čom sú moje knihy, pretože len zriedkakedy majú jasnú červenú niť alebo jasnú dejovú líniu. Povedať, o čom kniha je, vám nepovie, o čom kniha je, pretože príbeh nie je jediná a ani hlavná vec, je tu mnoho iných dôležitých vecí ako štýl, atmosféra, štruktúra, a tak ďalej. Takto som zistil, že dôvod, prečo som ako mladý spisovateľ nedokázal jasne odpovedať, o čom je moja kniha, je ten, že žiadna jednoduchá odpoveď ani neexistuje.
A podobne to je, aj keď píšem: viem, čo robím, no zároveň netuším, kam smerujem. Pre mňa je všetko založené na pocite. Je to akoby som skladal pieseň, jednoducho mám pocit, že idem správnym smerom a na konci budem mať pieseň. Neuvedomujem si, akú knihu píšem, možno hlavne preto, že o tom neuvažujem. Nie je to pre mňa dôležitá otázka, som jednoducho pohltený budovaním sveta. Či už je ten svet komplikovaný, multikultúrny alebo akýkoľvek iný, nie je to niečo, o čom premýšľam. Možno si to na konci uvedomím, niekedy si to uvedomím, až keď ľudia začnú knihu čítať a hovoriť o nej a ja si vtedy pomyslím: áno, áno, možno majú pravdu. Nie je to v tomto zmysle pre mňa dôležité, no zároveň cítim vnútornú potrebu skúmať formu románu, snažiť sa ju rozširovať a vnášať do nej niečo nové.
– Jón Kalman Stefánsson
Čo zvyčajne je na začiatku knihy? Čo býva tým prvotným impulzom, že začnete písať?
No … záleží, a niekedy na to aj zabudnem. Ale niekedy, napríklad v prípade trilógie Nebo a peklo a tak ďalej to bol nápad, ktorý mi prišiel, keď som počúval rozhlasový program, v ktorom hovorili o bohatej Islanďanke zo 60. rokov 19.storočia. Bola bohatá a silná, no zároveň trochu bezbranná voči patriarchálnej spoločnosti. Pomyslel som si, že je to zaujímavý koncept: veľmi silná, bohatá žena, ktorú sa patriarchálna spoločnosť snaží potlačiť. Povedal som si: dobre, o tomto chcem napísať a aj som napísal. Ale keď už som písal, vynorilo sa niečo nové. Takže áno, niekedy je to niečo špecifické, čo ten proces rozbehne, ale veľmi často na tú vec zabudnem. Alebo sa vyparí.
A stáva sa aj to, že začnete písať a román nedokončíte?
Nuž, doteraz… budúci mesiac vydávam na Islande svoj román číslo 16, doteraz mi to vždy vyšlo, že keď niečo začnem, tak to aj dokončím. Keď začnem písať román, cítim jeho svet v sebe, vo svojich kostiach alebo ako to povedať… ale nemám ani tušenia, čo sa stane. A veľmi často mi pri písaní niečo neočakávané vyskočí: napríklad postava, na ktorú som nikdy nepomyslel, a ona všetko zmení. Ale vždy mám pocit, že je to svet, ktorý… viete, dopíšem do konca. Asi mám jednoducho v tomto šťastie, že doteraz to fungovalo.
Všimla som si, že minulý rok ste vydali básnickú zbierku. Začínali ste poéziou, vaše prvé tri knihy boli zbierky poézie, potom ste sa zrazu preorientovali na romány. Prečo ste mali takú dlhú pauzu?
Áno, áno, začínal som v roku 1988 a pokračoval v roku 1989 a 1993. Potom som začal písať romány. Nebol to môj plán, písať romány. Jednoducho to prišlo. Možno preto, že som cítil, že je vo mne niečo, čo sa v mojej poézii nepresadilo. Ale keď som začal písať román, všetko sa dalo do pohybu. Bolo to, akoby poézia alebo básne jednoducho odišli. A písanie poézie mi vždy chýbalo. Čítam poéziu každý deň, ale básne sa od románov veľmi líšia. Mám na mysli to, že v prípade románu síce nekontrolujem, čo sa tam deje, ale viem si sadnúť a pracovať na ňom. Nemusím na nič čakať. No básne prídu, keď sa im zachce a mňa v tomto význame jednoducho opustili. Samozrejme, istým spôsobom píšem romány ako básnik, ale to nie je to isté ako písať poéziu.
A potom, pred niekoľkými rokmi sa náhle vynorila báseň a v priebehu nasledujúcich 3 alebo 4 mesiacov tento tok neprestával prúdiť. Takže som vydal zbierku poézie pred 5 rokmi a potom ďalšiu minulý rok. A pri oboch tých knihách básne prišli v priebehu troch mesiacov. Zvyčajne sú to trochu dlhšie básne a prichádzajú ako vlny; keď prídu, musím si sadnúť a písať, písať a písať. Je to ako hudba, ktorú neviem zastaviť. Teraz čakám na ďalší takýto „flow“.
Diskusia s Jónom Kalmanon Stefánssonom v knihkupectve Artforum
Román Tvoja neprítomnosť je tma sa začína tým, že minulosť stále prebýva v našom vnútri. „Všetko, na čom skutočne záleží, hlboké city, náročná skúsenosť, traumy, veľké šťastie sa zapíšu do génov a vedia sa preniesť cez generácie na tých, čo sa ešte nenarodili.“ Pátrali ste po osudoch svojich vlastných predkov? Dostali sa do niektorých kníh aj niektorí vaši príbuzní, ktorých ste vlastne ani nepoznali, ale akosi cítite, že sú tam?
Nuž, myslím si, že je to vždy, našťastie, veľmi komplikovaná záležitosť. Verím, že v nás, v každom človeku, leží oceán minulosti a v ňom, samozrejme, ležia naše spomienky, ale čiastočne aj spomienky našich rodičov. A myslím, že vedci už takmer dokázali, že obrovský šok alebo trauma sa dokáže prenášať cez generácie a myslím, že rovnako je to aj s určitými spomienkami a z toho mi vyplýva, že minulosť našich predkov, našej krajiny a ľudstva je nejakým spôsobom súčasťou našej krvi, súčasťou tepu nášho srdca. Ovplyvňuje nás to, formuje nás to. Veci, na ktoré sme nikdy ani nepomysleli, nikdy nezažili na vlastnej koži, nás formujú.
Pre mňa je to veľmi fascinujúca vec, nad ktorou môžem premýšľať aj ako človek, aj ako autor. Pripomína mi to, akí komplikovaní sme. A našťastie pre spisovateľa, vďaka tomu, že sme komplikovaní, mám o čom písať.
Často som však zažil, že mám v knihe postavu, o ktorej som presvedčený, že som si ju vymyslel a po vydaní knihy príde nejaký čitateľ a povie: na tohto človeka si spomínam. Začne o ňom rozprávať a ja si uvedomím, že som o ňom v živote nepočul. Alebo som o niečom písal, pretože občas používam veci z môjho vlastného života, ale veľmi voľne, mením veci tak, aby na konci nebolo jasné, čo je skutočné a čo nie, a stalo sa to isté. Písal som o predkovi, ktorého som nepoznal, vedel som len jeho meno, a potom za mnou prišli starší členovia rodiny a povedali, že som ho úplne presne vystihol, že to je on. Možno je to pravda, a možno nie. Pretože niekedy, keď čítate knihu a je tam postava, ktorá vám pripomína niekoho, koho naozaj poznáte, možno len tým, ako rozpráva, ako sa hýbe, alebo kvôli jednému slovu, čo povie, zrazu vám niečo v mysli do seba zapadne a začnete veriť, že je to naozaj tá osoba, ktorú poznáte. Ale v skutočnosti si len odmyslíte všetky veci, ktoré nezapadajú do toho obrazu.
A to je jedna z krás literatúry: Nikto nečíta román rovnakým spôsobom, pretože spomienky a pocity čitateľov sú odlišné. Je tu len jeden svet, ktorý autor napísal a videl ho svojim spôsobom, potom príde čitateľ a vyvolá to v ňom všelijaké pocity. Potom príde ďalší čitateľ a nevyvolá to v ňom nič. Takže pre mňa je to dobrodružstvo.
V knihách kladiete množstvo existenciálnych otázok, odpovede väčšinou už nechávate na čitateľa. Súhlasím s tým, že na zásadné otázky by si mal hľadať odpovede každý sám, no zaujíma ma, ako veľmi vám pomohlo písanie pri hľadaní vlastných odpovedí?
V tomto zmysle o svojom písaní nikdy nerozmýšľam a je to preto, že istým spôsobom ma to ani nezaujíma. Písanie je pre mňa ako dýchanie, musím to robiť. Zjavne sa snažím porozumieť životu, histórii ľudstva … Snažím sa nájsť odpovede, či existuje boh, a tak ďalej. A kladenie otázok a snaha o ich zodpovedanie, obzvlášť tých existenciálnych, je ako otvorenie dverí. Niečo uvidíte, ale uvidíte aj ďalšie dvere. Pre mňa kladenie otázok možno ani nie je o tom, aby som našiel nejakú odpoveď, ale aby som našiel ďalšiu otázku, ktorá ma povedie ďalej. Často je otázka dôležitejšia než odpoveď. A ľudia, ktorí veria, že majú odpovede na základné otázky, zvyknú byť buď veľmi nebezpeční alebo úzkoprsí, niekedy je to jedno a to isté. A ako často vravím, zakaždým, keď píšem knihu, verím, že na konci nájdem odpoveď na to, či boh existuje. No zároveň tú odpoveď nechcem nájsť, a ani neverím, že je to možné. A to je pre mňa dôležité.
Filmová adaptácia románu Letné svetlo a potom príde noc z roku 2022
Vesmír je prítomný vo vašich knihách, niekedy aj v samotnom názve či v postave amatérskeho astronóma z Letného svetla. Zaujímate sa hlbšie o prírodné vedy?
Keď som bol mladý, tak okolo dvadsiatky, chcel som sa stať astronómom. Vrátil som sa do školy, aby som sa stal vedcom a objavoval nové svety. Vždy ma to veľmi zaujímalo. Pre mňa je to vlastne tá istá otázka: ponoriť sa do ľudstva a ponoriť sa do vesmíru, pretože v oboch ležia otázky, veci, ktorým nerozumieme, ktoré sme ešte neobjavili. A prvky, z ktorých sú vytvorené hviezdy, sú tie isté, z ktorých sme my, pozostávame z hviezdnej hmoty. Takže pre mňa je to jeden veľký tep.
Takže pochopiť nás, pochopiť, čo znamená byť človekom, porozumieť náboženstvu a tomu, prečo vlastne máme náboženstvo, čo je smrť, a tak ďalej… vesmír je časť otázky a veda predstavuje časť odpovede, alebo teda dvere k ďalšej otázke. Som veľmi zvedavý a stále sa snažím sledovať, čo je v tejto oblasti nové, pretože za posledné desaťročia sa naše predstavy o vesmíre výrazne zmenili. Zrazu máme mnoho vesmírov. Pred piatimi desaťročiami o tom nikto neuvažoval. Nevieme, aké vesmíry to sú. Ovplyvňujú ten náš? A toto nám ukazuje, že vieme veľmi málo. Čítal som, že o našom vesmíre vieme možno päť percent, takže nechápem, prečo by sme sa nemali snažiť porozumieť tým zvyšným deväťdesiatimpiatim.
Vo vašich knihách uvažujete aj o iných vesmíroch, pripúšťate, že existujú iné vesmíry, kde tiež existujeme, ale za úplne iných podmienok. Predstavte si tie vesmíry, kde nie ste spisovateľ, ale venujete sa niečomu inému, možno nejakej manuálnej práci, alebo ste policajt či učiteľ. Myslíte, že existuje nejaká vaša časť, ktorá by bola v každej z týchto realít rovnaká?
Toto je, samozrejme, nemožné povedať. Ale áno, jedna z teórií je presne taká, ako popisujete, že ste rovnaká osoba, ale mierne odlišná. Ale pokiaľ to tak je, znamená to, že existuje duša? A znamená to, že vaša duša v jednom vesmíre je tá istá, ako v ďalšom vesmíre? Alebo existuje jedna hlavná duša, ktorá sa rozdeľuje? Už len fakt, že máme tieto otázky, že o nich rozmýšľame a nemáme ani tušenia, aká je odpoveď, nám hovorí, ako málo vieme. Občas zabúdame, keďže máme k dispozícii rôzne technologické zázraky, že v porovnaní s vesmírom, tým, aký veľký vesmír je, ako málo o ňom vieme, akú krátku vzdialenosť sme v ňom prešli, sme veľmi primitívni. Ľudstvo je veľmi primitívne. Urobili sme len prvé kroky na našej ceste a je dôležité si to pripomínať, pretože si niekedy myslíme, že už sa blížime ku koncu existencie nášho druhu, alebo že sme už takí múdri… Ale nie sme múdri. Nevieme takmer nič. A mali by sme to prijať.
Vráťme sa teraz späť na zem. Island a jeho príroda je vo vašich knihách silne prítomná, niekedy je akoby jednou z postáv. Čo pre vás znamená Island ako krajina? V Príbehu o Áste je pasáž, kde spisovateľovi ponúknu bývanie s podmienkou, že sa turisti budú chodiť na neho pozerať, ako vzniká islandská literatúra. Ako sa zmenil Island rokmi turizmom? Ako to vnímate?
Nuž, myslím si, že je správne, že príroda je takmer ako postava v mojich knihách, no opäť, toto nie je môj zámer mať to tak. Nie je to niečo, čo si pripravujem alebo o tom nejakým spôsobom rozhodujem. Je to tak len preto, že to mám v krvi, že je to súčasťou môjho dychu. Je to prirodzená súčasť môjho písania a myslím si, že príroda a počasie zohrávajú veľkú rolu v našej histórii.
Ale mnohé sa za posledných 20 rokov zmenilo. Nadviažem na vašu otázku o turizme. Každoročne máme 2 milióny turistov. Keď som vyrastal, bolo to možno 200 000. Takže si asi viete predstaviť, aké to je. Pozitívom je, samozrejme, že je to dobré pre našu ekonomiku, je to jeden z pilierov našej ekonomiky. Máme vďaka tomu mnoho dobrých reštaurácií a barov a vďaka turistom je islandská spoločnosť oveľa pestrejšia.
Samozrejme, sú tu aj negatíva, ako tie, s ktorými som sa hral v Príbehu o Áste, že ako Islanďan sa dostanete do situácie, akoby ste boli na javisku a hrali nejakú rolu. Turisti hľadajú Islanďanov, chcú vidieť, ako sa Islanďania správajú. A niekedy to aj vidno v islandských filmoch alebo niektorých islandských románoch, že autor alebo autorka rátali s tým, že kniha bude možno preložená, takže vysvetľujú cudzincovi reálie, alebo píšu o sopkách. Nie je to tak vždy, no je to lákavé. V tomto význame dokáže masový turizmus ovplyvniť, ako obyvatelia malého národa myslia, ľudia sú zrazu posadnutí tým, čo znamená byť Islanďan, a nie sú stotožnení s tým, kto v skutočnosti sú.
Ale myslím si, že pozitíva prevažujú nad negatívami.
Z posledných kníh som mala pocit, že vás to viac hnevá, že ste viac ironický.
Áno, irónia je veľmi dôležitá. Myslím si, že v súčasnosti je to téma, o ktorej treba diskutovať, a aj ju treba podrobovať kritike. Ale kritizovať niečo neznamená, že ste proti tomu. Musíme si však klásť otázky. Pri masovom turizme si musíme dať pozor, aby sme sa sami sebe nestratili. Napríklad keď vojdete do najväčšieho kníhkupectva na Islande, neviete povedať, či ste v turistickom obchode alebo v kníhkupectve. Toto sú veci, ktorým sa musíme vyvarovať.
Na Islande je silná spisovateľská tradícia. Veľmi veľa ľudí nielen číta, ale aj píše. Myslím, že sa niekde uvádza, že každý desiaty obyvateľ Islandu niekedy napísal knihu…
Toto je jeden z mýtov, ktorý je čiastočne pravdivý, a čiastočne nie. Ale áno, na Islande píše veľa ľudí, čiastočne preto, že je to dôležitá časť našej kultúry a nášho sebaobrazu. Stať sa spisovateľom na Islande je jednoduchšie ako v ostatných krajinách, no, našťastie, nevydáva knihy každý desiaty človek. Ale aj tak je nás celkom dosť. Podľa môjho názoru je to hlavne preto, že to je tak hlboko zakorenené v našej kultúre a sme na to hrdí. A zároveň máme dobrý štátny fond, o ktorý sa autori môžu uchádzať, a preto je tak veľa Islanďanov, ktorí píšu. Nemusia sa utápať v ďalšej práci, aby mohli tvoriť.
Slovenské vydania titulov Jóna Kalmana Stefánssonona
Píšete dlhé vety, ktoré ukrývajú toho veľa. Čitatelia z rôznych krajín oceňujú ich poetickosť, ale pre prekladateľov to pravdepodobne často predstavuje výzvu. Čoho sa najčastejšie týkajú konzultácie s prekladateľmi?
Záleží. Niektorí prekladatelia sa pýtajú veľa, iní nie. Ja ich vždy vyzývam, aby kládli otázky. Väčšinou je to však o slovách, o konkrétnych významoch niektorých slov. Dobrí prekladatelia, ako je aj moja prekladateľka do slovenčiny (Zuzana Stankovitsová) či prekladatelia do ďalších jazykov, sú veľmi vzácni. Sú dobrí, pretože ich vlastný jazyk v nich znie ako hudba, takže dokážu preložiť aj náročný text. A dobrý prekladateľ musí svoj jazyk ovládať naozaj do hĺbky a mať svojim spôsobom akési básnické videnie, pretože prekladateľ berie inú kultúru, iný jazyk a prenáša ich do svojho vlastného jazyka. Na to musí mať človek skutočne hlboký talent a cit pre jazyk.
Myslím si, že toto je jedno z dobrodružstiev literatúry, keď sa posúva do iného jazyka a trochu sa mení. Moje romány v slovenčine sú trochu odlišné od tých v dánčine, ale pre mňa je to dobrodružstvo. A zároveň pri každom preklade jazyk prekladateľa niečo získa. Je to tanec, z ktorého obe strany profitujú.
Z vašich kníh cítiť, že hudba je pre váš život zásadná. Tvorili ste niekedy aj hudbu alebo texty piesní, alebo hráte na nejaký hudobný nástroj?
Bohužiaľ, nie. V mojej rodine sú hudobníci, dokonca aj môj syn je hudobník, takže to mám v krvi a počúvam veľa hudby. Ale môj talent hudobníka smeruje do jazyka. Niekedy, keď píšem, počujem hudbu samotného jazyka, takže ho využívam práve v tomto zmysle. Občas mám pocit, akoby moje knihy boli akousi symfóniou alebo rekviem alebo čímkoľvek podobným, pretože samotná štruktúra je hudbou. Bohužiaľ, nikdy som nenapísal skutočnú hudbu alebo pieseň. Ale dalo by sa povedať, že moje knihy sú piesne.
Rozprávali sme sa o vesmíre, o hudbe, prírode, o všetkom, čo dávate do svojich kníh a je súčasťou vás. Je však niečo, nejaké vaše hobby alebo nejaká netradičná životná skúsenosť, ktorá sa z nejakého dôvodu do vašich kníh nedostala?
V to dúfam. Ale do kníh dávam všetko, čo mám, všetko, čo je vo mne. Myslím si, že všetko, čo zažijem, čítam, počujem, všetko, čo sa mi sníva, mnou prechádza a niečo z toho vyjde von veľmi rýchlo, kým niečo iné tam možno leží celé roky, a keď to napokon vyjde na povrch, už to nespoznám, pretože sa to zmenilo. Takže neviem povedať, či tam niečo chýba, ale snažím sa dať do toho všetko. Dúfam však, že je tu niečo, čo som ešte neobjavil. A budem sa opakovať, človek vždy objaví niečo nové. Takže stále niečo nové prichádza.
Vaše romány vyžadujú trpezlivé pomalé čítanie. Vo svete, ktorý sa neustále zrýchľuje, kradne pozornosť, je dôležité, že takéto knihy vznikajú. Aktuálne sme sa v rámci technologického pokroku presunuli do doby, keď AI generuje kvantá textov, ale aj hudby či obrázkov. Ako to vnímate? Aký vplyv na literatúru resp. všeobecne umenie od toho očakávate?
Ovplyvní to všetko, ale stále nevieme, ako. Samozrejme existujú pokusy maľovať to všetko načierno, a mali by sme sa obávať, mali by sme byť na pozore a mali by sme proti tomu bojovať, pretože tým, čo za tým stoja ide očividne iba o zisk a moc, zdá sa, že im nezáleží na ľudstve, kultúre a na veciach, ktoré z nás robia ľudí. Takže je jasné, že tu existujú sily, proti ktorým musíme bojovať.
Ja som optimista, narodil som sa ako optimista a chcem veriť, že na konci vyhráme. Ale myslím si, že to bude dlhá vojna plná zvratov. Myslím, že nejakú bitku aj prehráme, ale ak sa nebojíme, ak nepanikárime a sme ostražití, aj v našom každodennom živote, nepoužívame AI bez rozmýšľania, keď ich nepustíme dovnútra, keď si dávame pozor na to, akú hudbu počúvame, akú knihu čítame, či nie je preložená AI alebo napísaná AI, potom sa nemáme veľmi čoho obávať.
Zmení to veľa vecí, ale verím, chcem veriť, že na konci z toho niečo získame, že nám to pomôže. Ale musíme byť opatrní a musíme vyžadovať, že nám vláda pomôže proti tomu bojovať. Ale zodpovednosť leží na každom z nás. Nemôžeme čakať na spasiteľa, začína sa to nami a pokiaľ budeme na strane ľudí, potom existuje nádej. Ak však čakáte, že tú prácu spraví niekto iný, nádej umiera.
Jón Kalman Stefánsson (1963)
Islandský spisovateľ si v mladosti vyskúšal viacero zamestnaní, okrem iného spracovanie rýb či murárstvo a veľa času strávil na vidieku na západnom Islande, kde aj vyrastal. V roku 1986 začal študovať literatúru na Islandskej univerzite – štúdium však nikdy nedokončil a niekoľko rokov písal články a recenzie do islandských novín.
Debutoval v roku 1988 básnickou zbierkou Með byssuleyfi á eilífðina (So zbrojným pasom na večnosť). Na prozaickú dráhu sa vydal v roku 1996 zbierkou poviedok Skurðir í rigningu (Priekopy v daždi). Úspech mu priniesol román Letné svetlo, a potom príde noc (2005), za ktorý mu bola udelená Islandská literárna cena.
Fotografie a grafika: Patrícia Šišková / Bookfan a Artforum
Patrícia Šišková
Práve číta Krehký vek od Donatelly di Pietrantonio
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
