Skutočnosť častokrát presahuje ľudskú predstavivosť. Sú príbehy, ktoré by človek nevymyslel, ktoré by nenapísal, pokiaľ by sa naozaj neodohrali. Ak by sa to niekomu náhodou aj podarilo, výsledok by bol určite niekým označený za ťažko uveriteľný, prehnaný, odtrhnutý od reality.
Keď však vieme, že príbeh je inšpirovaný skutočnými udalosťami, automaticky sa stáva pre nás atraktívnejší a nech je akokoľvek neuveriteľný, nedovolíme si o ňom pochybovať. A to ani vtedy, keď všetko okolo neho je čistá fikcia.
Portugalčanka Ludovica Fernandes Mano mala odmalička strach z otvorených priestranstiev. Žila v Luande v Angole so svojou sestrou a švagrom a z bytu veľmi nevychádzala. Krátko pred vyhlásením nezávislosti sestra so švagrom zmizli, Ludovica ostala sama. A v predvečer nezávislosti sa doslova zamurovala v byte.
Ludovica nevyšla z bytu celých 28 rokov. Vychádzala len na terasu, ale keďže sa stránila slnka a akéhokoľvek priestoru pod holým nebom, chodila tam oblečená v mundúre z kartónových škatúľ. Pestovala zeleninu a lovila holuby, ktoré lákala na drahé kamene. To predstavovalo celú jej obživu.
Aj keď bola Angolská republika vyhlásená v roku 1975, v krajine stále prebiehali vnútorné boje až do 20. novembra 1994, kedy bola podpísaná mierová zmluva o ukončení občianskej vojny. Ludovica sledovala tieto udalosti zvnútra svojho bytu, bez akéhokoľvek kontaktu s inými ľuďmi. Jej jedinými spoločníkmi boli pes Prízrak a opica, ktorú pomenovala Che Guevara. Svoje myšlienky zapisovala do denníkov, neskôr ich uhlíkom zaznamenávala na stenách bytu. Keď jej bola zima, zakúrila si tak, že postupne spaľovala nábytok.
Portugalské, brazilské a slovenské vydanie Agualusovej Všeobecnej teórie zabúdania
Angolský spisovateľ a novinár José Eduardo Agualusa mal k dispozícii kópie zošitov, do ktorých si Ludo písala a zároveň aj fotografie jej príbytku s popísanými a pokreslenými stenami. Pôvodne napísal scenár k celovečernému filmu o Angole, do ktorého zakomponoval aj Ludovicin príbeh, no film sa nakoniec nerealizoval. Neskôr text využil pri písaní knihy Všeobecná teória zabúdania (Teoria Geral do Esquecimento, 2012), ktorú na slovenský knižný trh prinieslo na jeseň minulého roka vydavateľstvo Slovart v preklade Miroslavy Petrovskej.
Samotný Ludovicin život predstavuje práve ten námet, ktorému by čitatelia ťažko uverili, pokiaľ by nebol skutočný. V knihe sa však objavujú zápisky z jej denníkov, kúsky jej poézie. Tieto pasáže predstavujú najreálnejšie artefakty, pretože Agualusa sa nevyberá reportážnym smerom, ale cestou beletrie. Už v úvode nám oznamuje, že to, čo budeme čítať, je fikcia. Čistá fikcia.
Napriek tomu by sme Všeobecnú teóriu zabúdania mohli sotva označiť za sondu do duše zabarikádovanej ženy. Aj keď život Ludo dáva priestor na psychologickú drámu, Agualusa nám chce v prvom rade sprostredkovať pohľad na Angolu a jej cestu za nezávislosťou.
Väčšina deja sa odohráva práve za stenami bytu, no Ludovica je len jednou z postáv vystupujúcich v knihe. Vďaka ostatným postavám, ktorých osudy sa nakoniec prepoja práve vďaka Ludo, sa dostávame aj na ulicu a môžeme revolúciu, aspoň na chvíľu, vnímať aj z vonkajšieho sveta.
Tieto útržky však neposkytujú systematický prehľad udalostí, neponúkajú vysvetlenia ani inak nepomáhajú čitateľovi zorientovať sa v zložitej spoločensko-politickej situácii v Angole. Sme len o krok popredu pred Ludo, náš dojem z udalostí by sa dal označiť jediným slovom: chaos.
Angolský spisovateľ a novinár José Eduardo Agualusa
No nie je práve chaos, neistota a strach tým, čo pociťujú ľudia v takýchto časoch? Agualusa stavia na historických udalostiach, ale nebazíruje na nich. Nechce nás vyčerpať faktami, chce, aby sme ich zažili na vlastnej koži, aby sme ich vnímali prostredníctvom emócií. Pohybuje sa na hranici medzi skutočnosťou a fantáziou, medzi historickými zápiskami a literatúrou.
Všeobecná teória zabúdania sa v roku 2016 dostala do užšieho výberu Medzinárodnej Bookerovej ceny, o rok neskôr kniha vyhrala International Dublin Literary Award. Agualusa je autorom 14 románov, niekoľkých poviedkových zbierok, písal aj poéziu. V slovenčine si môžeme prečítať jeho starší román Obchodník s minulosťou (O Vendedor de Passados, 2004), ktorý v roku 2007 vyhral britskú cenu Independent Foreign Fiction Prize.
José Eduardo Agualusa napísal poetický obrazotvorný román, v ktorom prepája literárne žánre, ale aj navzájom nespojiteľné svety a na prvý pohľad nesúvisiace postavy. Každý z jeho hrdinov je však osobitý, všetkým vdýchol život. V úvode nás síce upozornil, že to, čo budeme čítať, je čistá fikcia, no aj tak podvedome premýšľame o tom, čo z príbehu sa reálne odohralo, čo sa mohlo odohrať a čo si autor len vymyslel.
No čo keď je celá kniha vrátane úvodnej poznámky fikciou? Čo ak nikdy nemal žiadne denníky? Čo ak Ludovica Fernandes Mano existovala len v Agualusovej fantázii? Je preto menej skutočná?
Skôr ako začneme googliť a hľadať pravdu, by sme sa však mali zamyslieť nad tým, či hranica medzi skutočnosťou a fikciou v literatúre vôbec existuje. Čo je pravda vo fikcii? Môže byť vymyslený príbeh neskutočný? A je to vôbec podstatné?
Grafika a fotografie: Publicações Dom Quixote, Editora Foz, Slovart a Público
Patrícia Šišková
Práve číta Tvoja neprítomnosť je tma od Jóna Kalmana Stefánssona
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
