Východoslovenskému združeniu Valal sa v roku 2018 z hľadiska slovenskej literatúry podaril (možno nezámerne) naozaj zaujímavý (figliarsky?) kúsok. Združenie totiž vydalo knihu s názvom Jedenie so šiestimi poviedkami Ivana Medešiho pochádzajúceho z vojvodinského Ruskeho Kerestura.
Zbierka poviedok je aj tematicky vhodne doplnená ilustráciami, ktoré vznikli na základe anatomických kresieb Henryho Vandyka Cartera (1831-1897). Poviedky do nám zrozumiteľnej slovenčiny preložil Maroš Volovár, ale z rukopisu, takže ide v podstate o prvé a v tomto prípade slovenské vydanie. Čo nastoľuje aj otázku, či je možné zaradiť Medešiho medzi slovenských spisovateľov.
Po prečítaní drsných príbehov o ľuďoch z najokrajovejšieho okraja srbskej (vojvodinskej) spoločnosti by bolo zaradenie Medešiho medzi slovenských autorov pre slovenskú literatúru určite viac ako len získaním nového mena do slovníka či encyklopédie.
Spomenuté fakty nie sú tým jediným, čo robí z Jedenia príťažlivú a svojim spôsobom jedinečnú knihu. V tomto prípade je naozaj nutné spomenúť Medešiho jazyk, v ktorom tento vojvodinský autor píše. Ide totiž o jazyk vojvodinských Rusnákov, v srbskú žijúcej menšiny, ktorá je podľa informácií z obálky knihy spätá národným menom s Rusínmi, národným mýtom s Ukrajincami a národným jazykom s východnými Slovákmi.
Slovenské tituly Ivana Medešiho, ktoré vydalo združenie Valal
Kniha na konci úvodnej poviedky Víťazstvo ponúka aj ukážku Medešiho jazyka, akejsi archaickej zemplínčiny, či nejakého vojvodinského nárečového variantu rusínčiny. Niektorí odborníci hovoria aj o kodifikovanej východnej slovenčine.
Okrem naozaj unikátneho jazyka ponúkajú Medešiho poviedky aj skvelú ukážku nezávislého, nekonvenčného, undergroundového písania v rámci strednej a východnej Európy. Experimentálneho písania odkazujúceho na autorov ako Irwine Welsh, Chuck Palahniuk, Bryan Stanley Johnson či Charles Bukowski, alebo aj na filmových tvorcov ako sú napríklad bratia Joel a Ethan Coenovci.
V (post)punkovom kokteili Medešiho poviedok však možno zacítiť aj ingrediencie existenciálno-humornej absurdity Franza Kafku a Daniila Charmsa, alebo aj sexuálne (sexistické) a politicky nekorektné štipľavé prísady z dielne Michela Houellebecqa.
Aj Volovárov nekonvenčný, provokatívny a miestami až dráždivý preklad ukázal, že slovenčina určite nie je prekážkou k napísaniu (preloženiu) autentických undergroundových textov. Pre objektívnosť je potrebné dodať, že pokusy o tento spôsob písania sa v slovenskej literatúre už objavili. Možno spomenúť texty Košičana Agdy Baviho Paina, alebo už legendárny román Petra Pišťánka Rivers of Babylon či zbierku poviedok Sekerou a nožom, autorom ktorej bol okrem Pišťánka aj jeho generačný súputník Dušan Taragel.
Nezávisle (pravdepodobne nielen pre menšinový jazyk) od oficiálnych štruktúr, fungujúcich v srbsko-vojvodinskom literárnom prostredí, tvorí aj samotný Ivan Medeši. Obálka knihy informuje, že literárny enfant terrible tohto priestoru začal publikovať v roku 2004 práve v punkovom zine Keresturski pendrek (Керестурски пендрек). Neskôr bol tiež spoluautorom básnickej zbierky Trilogija (Триолоґия), za ktorú v roku 2006 získal v Toronte cenu Alexandra Duchnoviča za rusínsku literatúru.
Medešiho tituly vydané vo vojvodinskom Novom Sade
V roku 2007 mu vyšla poviedková kniha Chtoška od mňe dvoch ňenormalni (Хтошка од мнє двох нєнормални) a v roku 2011 román, označovaný aj za generačný, Špaciri po spodku dunca (Шпацири по сподку дунца).
Šesť Medešiho drsných poviedok v knihe Jedenie sa okrem jednej, ktorej dejiskom je Nový Sad, odohrávajú v Ruskom Keresture, vo vojvodinskej obci, akejsi metropole jednej z početných vojvodinských menšín – vojvodinských Rusnákov.
Vo vojvodinskej obci nielen dospieval, ale aj žije a pracuje Ivan Medeši.
Obraz Vojvodiny, aký ponúka tento ešte stále mladý spisovateľ, je diametrálne odlišný od toho, ktorý mnohí poznajú napríklad z idylických obrazov početnej skupiny vojvodinských insitných maliarov a maliarok. Nie je to ani folklórne tradície milujúca a dodržiavajúca Vojvodina.
Ivan Medeši
Je to Vojvodina zaplnená frustrovanými ľudskými postavičkami, ktoré výdatne holdujú liekom, drogám, alkoholu či rôznym úchylkám. Postavičkami, ktorých život vykazuje všetky známky posratosti. Zohnať napríklad dop, teda dávku heroínu v Novom Sade, je pre Žermén z poviedky Jedenie šialená cesta sprevádzaná nielen paranoidnými predstavami, ale aj zažívacími ťažkosťami.
Ani Medešiho vojvodinský vidiek nie je miestom pokojného života, alebo romantickým únikom od rušného veľkomesta. Je to väzenie, v ktorom sa všetky sny a túžby menia na frustrácie, ktoré si hrdinovia v jeho prózach ventilujú iracionálnym konaním, ústiacim až do nezmyselnej vraždy, ako v poviedke Slušný život.
Pre fetujúce, masturbujúce, porno, ale aj verejnoprávnu televíziu sledujúce postavičky, ktoré sa zároveň s neskrývanou rozkošou oddávajú aj originálnym introspektívnym úvahám o nezmyselnosti života, nie je Vojvodina milovaným domovom.
Je to miesto, v ktorom sa ich predkovia ocitli len preto, lebo kedysi dávno Mária Terézia nevedela, koho pošle osídliť vojvodinské močariny, ale napokon tam poslala Rusnákov, ktorí, ako píše Medeši v poviedke Chybné vetry, prišli „z karpatskej medveďoprcaniny do Srbska a jeho psojebiny“. Kde život nie je plesom v opere, ani festivalom radosti, alebo svetovým stretnutím kresťanskej mládeže, a ani vianočnou besiedkou s pásmom básničiek a pesničiek v podaní malých detských anjelikov.
Je to život nekončiacej sa materiálnej a psychickej deprivácie, smerujúci podľa Medešiho postavičiek do sukinej pizdy.
Fotografie: Henry Vandyke Carter (Igino Marini), Valal a Ruske Slovo / Makoff
Ivan Kollár
Práve číta Život návod k použití od Georgesa Pereca
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
