V ústrety omylom

Foto:  Zander & Labisch 

ÚTRAPY NAJLEPŠÍCH
„Na čom pracujete?“ pýtali sa pána K. Pán K. odpovedal: „Robím ako strhaný, pripravujem svoj najbližší omyl.“

Bertolt Brecht (Historky o pánu Keunerovi)

Konzervatívny britský historik Paul Johnson, na ktorého sa s obľubou odvolávajú aj slovenskí priaznivci konzervatívneho myslenia, napísal knihu Intellectuals, ktorá pod názvom Intelektuálové vyšla už v troch českých vydaniach. V rokoch 1995 a 2001 vo vydavateľstve Návrat domů a v roku 2012 vo vydaveteľstve Leda.

Vo svojej značne bulvárne poňatej knihe Johnson venoval jednu kapitolu s názvom Srdce z ľadu (Srdce z ledu) aj Bertoltovi Brechtovi. Kapitolu končí svetoznámy konzervatívec úprimnými slovami až vyznaním:

„Snažil jsem se najít o Brechtovi něco, co by bylo řečeno v jeho prospěch. Ale mimo skutečnost, že vždy velmi tvrdě pracoval – a posílal potravinové balíčky lidem po Evropě za války a krátce po ní (práce jeho ženy) – není nic, co by se dalo říci v jeho prospěch. Brecht je jediný mezi všemi intelektuály, které jsem studoval, kdo zřejmě nemá ani jednu světlou stránku.“

Aj konzervatívci sa mýlia, dokonca aj britskí. Ich problém nie je v tom, že sa mýlia, práve naopak, to z nich robí ľudské bytosti, ale v tom, že svoje omyly považujú za pravdu. Nech už si o Brechtovi myslíme čokoľvek, minimálne jednu svetlú stránku po sebe určite zanechal. Rozsiahle, originálne a stále aktuálne dielo.

Jeho básne, divadelné hry, eseje či Trojgrošový román sú dôkazom, že bol určite viac ako len oportunista, provokatér alebo človek utilitárnej morálky vypočítavo koketujúci s politickou (komunistickou) mocou. Bertolt Brecht nezavrhoval omyly. Nepovažoval ich však za konečné riešenie, ale za dôležité orientačné body na ceste ku skutočnému (objektívnemu) poznaniu. V básni Pohrobok Brecht píše:

Priznávam: nemám / Nijakú nádej. / Slepí hovoria o východisku. Ja / Vidím / Keď sa omyly minú / Sedí oproti nám / Posledný spoločník: nič.

V roku 1967 publikoval francúzsky filozof, semiotik, literárny vedec Roland Barthes esej Smrť autora, v ktorej sa pokúsil vysvetliť zánik autorského subjektu a inštitúcie autorstva ako takého. Text (dielo), ale aj akt čítania (interpretovania) by mal byť podľa Barthesa oslobodený od osobnosti autora. Zabudnime teda na tých, ktorí vnímajú literatúru cez biografie autorov.

V znamení korytnačky (1983)Výber z Brechtovej tvorby V znamení korytnačky (1983)

Oveľa viac ako Johnsonova niekoľkostranová kapitola môžu o Brechtovi slovenskému čitateľovi povedať úplne iné knihy. Doposiaľ najrozsiahlejší výber z tvorby Bertolta Brechta V znamení korytnačky vydalo vydavateľstvo Tatran v edícii Čítanie študujúcej mládeže v roku 1983.

Výber zostavili Peter Zajac a Ján Štrasser, pričom do knihy okrem svojich prekladov zaradili aj preklady Mórica Mittelmanna-Dedinského a Júliusa Lenka. Ponúka široký záber Brechtovej poézie od roku 1913 až do roku 1956, divadelné hry Život Galileiho a Kaukazský kriedový kruh. Súčasťou je aj výber z Historiek o pánu Keunerovi.

Niekoľko teoretických úvah tvorcu takzvaného epického divadla ponúka kniha Bertolt Brecht – O literatúre a umení, ktorú vydal Slovenský spisovateľ v roku 1977. O preklady literárno-kritických esejí a rôznych kratších poznámok, ktoré do knihy vybral Vincent Šabík, sa postaral Ladislav Šimon.

O tom, ako sú si gangsterstvo a monopolný kapitalizmus na nerozoznanie podobné, alebo tiež o tom, že nôž Macheatha je ostrý ako zuby žraloka, sa dá dočítať v Brechtovom Trojgrošovom románe. Ten v preklade Ondreja Mrliana vydalo vydavateľstvo Smena v roku 1964.

Bertolt Brecht bol prototypom spisovateľa prvej polovice 20. storočia. Nielen svojou ľavicovou politickou orientáciou a otvorenou kritikou buržoáznej respektíve kapitalistickej spoločnosti, ale hlavne spôsobom, ktorým pristupoval k literárnej či dramatickej tvorbe. Už od svojich autorských začiatkov experimentoval s formou umeleckého textu a divadelného stvárnenia.

Replika plastiky Fontána (1917) od Marcela Duchampa
Replika plastiky Fontána (1917) od Marcela Duchampa

Jeho básne, prózy a divadelné hry sa vyznačovali (vyznačujú) politickou angažovanosťou a didaktickosťou, ale zároveň cez sarkazmus, (seba)iróniu, alebo aj určitú dávku nihilizmu ponúkali (ponúkajú) demaskujúci pohľad na spoločnosť, ktorá stavia bežného (obyčajného) človeka často do stavu nedôstojného prežívania.

V jednej zo svojich básní sa Brecht pýta:

Prečo to ponižovanie? / Prečo sa tomu, po kom šliapu / Ešte aj posmievajú?

V básni s názvom O neplodnosti si kladie podobné otázky:

Ovocnému stromu, ktorý nedáva ovocie / Nadávajú, že je neplodný. Kto / Skúma pôdu? / Konáru, ktorý sa láme / Nadávajú, že je zhnitý, ale / Neležal na ňom sneh?

Len málokto dokázal tak bravúrne prechádzať od jedného žánru k druhému ako Brecht. Aj napriek tomu nepodľahol malomeštiackemu chápaniu postavenia spisovateľa v spoločnosti, ktoré stavalo autora (autorstvo) na nedotknuteľný piedestál. Svoje osobné, ale aj autorstvo iných vnímal veľmi voľne.

V básni Nepotrebujem náhrobok napísal:

Nepotrebujem náhrobok, ale / Ak ho potrebujete vy pre mňa / Želal by som si, aby na ňom stálo: / Dával návrhy. My / Sme si ich osvojovali. / Takýmto nápisom by sme boli / Poctení všetci.

O jeho literárnej či dramatickej tvorbe sa hovorí, že v nej absentujú emócie a cit. V skutočnosti je Brechtovi cudzia dichotómia rozumu a citu, podobne ako nevidí rozdiel medzi poetickým a sociálnym, kritickým a vášnivým alebo umeleckým a vedeckým.


Tak ako Marcel Duchamp svojím pisoárom nazvaným Fontána vdýchol výtvarnému umeniu nový život, tak Bertolt Brecht spojením vysokejnízkej kultúry vyniesol literatúru zo salónov a kabinetov na trhovisko všedného života.

Života, v ktorom parafrázujúc básnika Brechta je prekonať roviny rovnako namáhavé ako zdolať pohoria.


Ivan Kollár

Ivan Kollár
  Práve číta Derviš a smrť od Mešu Selimovića