Správa o stave fanatizmu

„… o Hitlerovi vieme iba toľko, že bol totálny dement, človek bez zmyslu pre humor a frustrovaný maliar, ale čosi podobné by sme mohli povedať takmer o každom.“

Paul Beatty (Odpadlík)

„Čo čítate, princ?“ Pýta sa v slávnej divadelnej hre Williama Shakespeara Polonius Hamleta. Princ odpovedá: „Slová, slová, slová!“

Nevieme, čo Hamlet čítal, ale s určitosťou môžeme povedať, že to nebol román Paula Beattyho Odpadlík. Ak by fiktívny dánsky princ čítal Odpadlíka, tak by konečne spokojne zvolal „Satiru, dobrú satiru, výbornú satiru!“

Dá sa napísať pútavý román, ktorého príbeh je poskladaný prevažne zo štipľavých bonmotov, anekdot a smutno-smiešnych udalostí z oficiálne neexistujúceho kalifornského mestečka Dickens? A navyše, ak je jeho ústrednou témou rasizmus?

Áno, dá a jedným z výborných príkladov je práve román amerického černošského autora (v tomto prípade je tento údaj dôležité uviesť) Paula Beattyho The Sellout (2015), ktorý pre slovenských čitateľov pod názvom Odpadlík prinieslo v roku 2017 v preklade Jozefa Kota vydavateľstvo Ikar v edícii Odeon. Beattyho za román ocenili v roku 2016 ako prvého Američana literárnou cenou Man Booker Prize. Prestížna cena sa totiž do roku 2014 udeľovala len autorom z Commonwealthu.

Možno sa mnohí ohradia, ale existujú aj kultúrnejšie krajiny ako Slovensko.

Krajiny, v ktorých sa o stave danej spoločnosti niečo zaujímavé a podstatné dozvedáme nielen z prezidentovej správy o stave štátu, ale z plnokrvnej literatúry. Z takej, ktorá búra stereotypy a drzo vyrušuje pri červenom, modrom alebo hnedom dogmatickom podriemkavaní.

Áno, sú také krajiny, v ktorých má literatúra väčšiu váhu ako videoblog prezidenta, premiéra či europoslanca. Ak podá románovú správu o stave Francúzska taký Michel Houellebecq, tak s veľkou pravdepodobnosťou na okamih zastane čas aj v Elyzejskom paláci.

A teraz pozor! Takou krajinou sú aj Spojené štáty americké. Stačí spomenúť mená ako John Kennedy Toole, Joseph Heller, Tom Wolfe, Philip Roth, Chuck Palahniuk, Don DeLillo alebo Thomas Pynchon. Ich románové správy o stave USA hovoria niečo oveľa podstatnejšie ako twitterové statusy údajne najsilnejšieho muža planéty Donalda Trumpa.

A o čom hovorí románovo-satirická správa Paula Beattyho? O rasizme, respektíve o tom, kam sa jeden z najvážnejších amerických fenoménov vyvinul od čias zrušenia otroctva v  krajine. Beatty o rasizme nepíše v duchu obľúbeného a v podstate neškodného románu Nezabíjajte vtáčika Harper Leeovej. Píše o ňom pravdivejšie, neromantizujúco, politicky nekorektným spôsobom. Nevysmieva sa len bielym rasistom, ale v zrkadle jeho ostrej satiry vidíme pravú tvár aj tých, ktorí sa v boji za rovnoprávnosť černochov menia postupne na rovnakých fanatikov, ako sú členovia Ku-klux-klanu.

Laureát Man Bookerovej ceny Paul Beatty  

Fiktívny príbeh mladého Američana čiernej pleti, bez krstného mena a s priezviskom Ja, sa začína na Najvyššom súde Spojených štátov amerických. Pred súdom sa neocitol za „bežný“ zločin, ale v duchu Beattyho satiry za to, že mal v 21. storočí čierneho otroka, ktorého v tomto prípade stelesňuje bývalá detská hviezda fiktívneho televízneho seriálu z čias, kedy bola segregácia na juhu USA bežnou súčasťou života.

A navyše sa tento mladík pokúšal vrátiť na kalifornskú mapu oficiálne zrušené, prevažne černošské mestečko Dickens, a to aj prostredníctvom zavádzania segregačných opatrení na miestnej strednej škole.

Beattyho románový rozprávač vychádza z komicko-absurdnej premisy, že skutočná sloboda zabezpečuje aj právo byť otrokom.

Mladý „delikvent“ nestojí len pred súdom tej časti spoločnosti, ktorá sa tvári, že niečo také ako rasizmus 19. storočia v USA už neexistuje, ale stáva sa aj odpadlíkom v samotnej afroamerickej komunite. Na konci románu nechápe ani nadšenie jednej z postáv – Foya Cheshira, ktorý patril k fanatickým zástancom afroamerickej identity, zo zvolenia Baracka Obamu za prezidenta Spojených štátov.

„Prečo mávate zástavou?“ spýtal som sa ho. „Prečo práve teraz? Nikdy predtým som nevidel, že by ste to robili.“ Odvetil, že má pocit, akoby jeho vlasť, Spojené štáty americké, splatili svoj dlh. „A čo Indiáni? Čo Číňania, Japonci, Mexičania, chudobní ľudia, lesy, voda, vzduch, kalifornský kondor? Kedy si tí prídu na svoje?“ spýtal som sa ho.
 
Iba zavrtel hlavou. Zašomral niečo v tom zmysle, že otec by sa za mňa hanbil, lebo nikdy nič nepochopím. A má pravdu. Naozaj nikdy nič nepochopím.

Tak, ako sa s najväčšou pravdepodobnosťou román ťažko prekladal, tak sa aj ťažko číta. Beatty totiž svoju románovú správu – spoločenskú frašku – napísal výsostne pre Američanov a o Američanoch. Slovenský a možno aj český (román vyšiel aj v českom preklade) čitateľ sa rýchlo stratí v záplave kultúrnych odkazov, popkultúrnych, historických a literárnych citácií, na pochopenie ktorých sa vyžadujú znalosti presahujúce bežné vedomosti o černošskej komunite žijúcej v USA.

Aj napriek tomu, že možno čitateľ neporozumie každému vtipu, sa román Paula Beattyho oplatí prečítať. Už len preto, čo nie je málo, že je skvelou ukážkou toho, ako sa dá aj o takej téme ako rasizmus slobodne – neideologicky písať.

Aj keď, samozrejme, satira nie je pre každého. Nechápu ju hlavne fanatici, či už tí z kaviarne alebo z tvrdého jadra futbalových fanúšikov.

Fotografie: FSG, Ikar, Oneworld Publications a Gregg Delman

---