Dva roky chodievala na severovýchod Poľska, rozprávala sa s miestnymi a navštevovala ľudové liečiteľky. V neznámom svete plnom hmiel a močiarov našla príbeh, ktorý pretavila do svojho prvého románu. Šeptuchy (Artforum, 2019) zožali pozitívne ohlasy a boli nominované na cenu Anasoft litera 2020.
Slovenská autorka Alena Sabuchová nám porozprávala nielen o svojich cestách, ale aj o tom, či sa neobáva porovnávania s Kateřinou Tučkovou a či tradícia šeptúch dokáže prežiť v 21. storočí.
V prvom rade blahoželáme k čerstvej nominácii na cenu Anasoft litera. Kde vás táto správa zastihla? Očakávali ste nomináciu?
Ďakujem. Správa ma zastihla v práci – v televízii, keď mi začali chodiť gratulačné správy a tiež mail priamo z Anasoft litery. Nomináciu som neočakávala, nemyslím si, že sa to dá očakávať. Vždy je to na subjektívnom rozhodnutí poroty.
Šeptuchy – liečiteľky, ktoré liečia šepkaním, ani Podlasie – oblasť na poľsko-bieloruskom pohraničí, kde šeptuchy dodnes pôsobia, nie sú na Slovensku veľmi známe. Ako ste sa o nich dozvedeli?
Hovorila mi o nich moja kamarátka – cestovateľka, poetka a jazykovedkyňa Katka Džunková v súvislosti so žítkovskými bohyňami. Fenomén žien – liečiteliek žijúcich blízko hraníc nie je totiž vôbec ojedinelý. Môžeme sa s ním dodnes stretnúť v rôznych krajinách. Napríklad na Ukrajine sa im hovorí „vidunky“. Oproti pre nás známejším žítkovským bohyniam, s ktorými tradícia bohyňovania na moravských kopaniciach vymrela, šeptuchy môžeme v Podlasí navštíviť naživo aj dnes. Ich remeslo, hoci modifikované do dnešnej doby, pretrvalo.
V Podlasí autorku sprevádzal fotograf Robert Tappert
Ako sa zmenilo? Ovplyvnili technológie spôsob, akým šeptuchy fungujú?
Myslím si, že aj šeptuchy pochopili, že doba sa posunula a treba sa jej prispôsobiť. Niektoré majú, napríklad, telefón a dá sa k nim objednať, hoci je to ojedinelé. Alebo v ich príbytkoch zazriete elektrické sviečky namiesto klasických. Sú otvorené viacerým vierovyznaniam, hovoria o Google. Tých “moderných” je určite menej, maličké percento, no už len to, že si niekto zriadi akési “detašované pracovisko” a teda neprijíma klientov u seba doma, je znakom nejakého vývoja.
Boli medzi Šeptuchami aj mladé ženy?
Boli medzi nimi rôzne vekové kategórie, no je pravda, že väčšmi sa tomuto remeslu venujú staršie ženy. Súvisí to možno aj s tým, že staršie ženy už majú vybudovanú istú povesť aj klientelu a ľudia veria ich mnohoročným skúsenostiam. Keď sa nad tým zamýšľam, osobne som žiadnu šeptuchu pod päťdesiat rokov nestretla, čím ale nevylučujem, že existujú.
Myslíte si, že toto remeslo dokáže prežiť 21. storočie?
Myslím si, že 21. storočie šeptuchy unesú, alebo ono unesie šeptuchy. Svoje remeslo budú posúvať ako doteraz – z generácie na generáciu, prípadne sa budú zaúčať u starších, alebo jednoducho budú rozvíjať dar, ktorý v sebe objavili. V neposlednom rade je to zdroj extra príjmov v kraji, kde sa nežije ľahko.
Posledná žítkovská bohyňa, o ktorých písala Kateřina Tučková, zomrela v roku 2001. Neobávali ste sa porovnávania s touto autorkou? Inšpirovala vás v niečom?
Vedela som, že sa tejto zmienke Šeptuchy nevyhnú, a nikdy som sa netajila tým, že ma téma liečiteliek na hraniciach zaujímala, Kateřina Tučková patrí medzi moje obľúbené autorky. Tu však spojitosť medzi Šeptuchami a Žítkovskými bohyňami podľa mňa končí. U mňa šeptuchy nie sú primárnou témou príbehu, ani som sa nesnažila etnograficky či historicky dokumentovať ich pôsobenie.
Alena Sabuchová a Robert Tappert s mapou Podlasia
Tučková na Žítkove nie je veľmi obľúbená, pretože miestnym obrátila život naruby. Obyvatelia kopaníc sa hnevali, že ľudia uverili všetkému v knihe a začali jazdiť do oblasti v snahe navštíviť miesta, o ktorých čítali. Nemáte strach, že v Podlasí sa môže stať niečo podobné?
Podlasie je veľké, miera fikcie, ktorú som použila, tiež. Niektoré názvy dedín som si vymyslela, iné nie sú od seba vzdialené tak, ako v knihe popisujem. Bolo by veľmi náročné vystopovať jednotlivé lokality, či nájsť podľa textu konkrétne šeptuchy. Ale v každom prípade výlet na Podlasie každému odporúčam, je to naozaj iný svet, čokoľvek si pod tým predstavíte.
Akú dobu ste strávili v Podlasí? Koľko šeptúch ste navštívili?
Chodili sme tam dva roky, väčšinou s fotografom Robom Tappertom, párkrát som tam bola bez neho. Hneď pri našej prvej návšteve sme vedeli, že sa ešte vrátime. Priznám sa, že presný počet šeptúch si nepamätám. Musela by som to vyhľadať na mape, kam som si všetko značila, ale mohlo ich byť okolo pätnásť. Z nich som potom vyselektovala akýsi „užší výber“. Tie sme navštívili opakovane.
Aké dojmy vo vás zanechali?
Dojmy z nich boli rôzne, nedá sa to generalizovať. Niekde som sa cítila príjemne, inde menej, niektorým som bola ochotná ich zanietenie veriť viac, iným menej. Nebolo však mojou úlohou ich súdiť a neprináleží mi to ani dnes, takže som vďačná za všetky skúsenosti a zážitky s nimi. Napokon všetky dojmy považujem za prínosné pre výsledný príbeh.
Čo bolo vašou prvotnou motiváciou? Chceli ste vždy cestovať do „iného sveta“ a následne svoje dojmy pretaviť do literárnej podoby? Alebo vás Podlasie oslovilo natoľko, že ste sa rozhodli navštíviť tú oblasť?
Cítila som príbeh v pre mňa neznámom svete plnom hmiel a močiarov. Primárna bola asi atmosféra toho miesta, ktorá ma v niečom až uhranula. Bola to asi trochu moja fascinácia práve nepoznaným a mystickým, ktoré som v Podlasí nejako intuitívne tušila.
Chcela som vedieť, akí ľudia obývajú tento kraj, ako žijú, či sú naozaj „zabudnutí“, čomu veria, a napokon – ako veľmi je medzi nimi aj vďaka pôsobeniu šeptúch citeľná viera v zázraky. Čiže mojou motiváciou bola zvedavosť nazrieť do hmly, ktorá je pre mňa akýmsi osobným symbolom tajomstva.
Vedeli šeptuchy a miestni obyvatelia, že o nich budete písať? Ako sa vám s nimi komunikovalo?
Niektorí vedeli, iných to podľa mňa ani nezaujímalo. Nehovorila som každému: “píšem knihu, povedzte mi niečo, ja to použijem”. Časom som si vytvorila systém, ktorý mi vyhovoval a bol mi prirodzený. Pýtala som sa na šeptuchy, na život. Ľudia sa častokrát sami rozhovorili, ale muselo to vyplynúť prirodzene a spontánne – z rozhovoru, tak ma to najviac bavilo a najviac sa mi to osvedčilo.
V knihe používate aj poľské slová. Ako ste na tom so znalosťou poľského jazyka?
Na poľskú olympiádu to asi ešte dlho nebude. Mám však veľmi rada poľštinu a rada by som sa v nej zdokonalila aj po gramatickej stránke. Predtým, než sme do Podlasia išli prvýkrát, som si zaobstarala Poľštinu pre samoukov a nejaký základ som si vytiahla odtiaľ, aby som aspoň vedela spýtať sa na cestu, keby som sa stratila. Zvyšok bola poľsko-slovenská improvizácia na mieste.
V tomto mi veľmi pomohol práve Robo Tappert, ktorý po poľsky hovorí plynule. Niektoré poľské slová v texte mi však bolo ľúto nahradiť slovenskými. Často som ich počúvala a niekde najmä v dialógu som sa snažila o to, aby dotvárali konkrétnu situáciu či charakter.
Aj keď kniha nesie názov Šeptuchy, liečiteľky sú nej len vedľajšou líniou. Príbeh rozprávačky a jej kamarátky Doroty je najmä o dospievaní a je univerzálny, takže určite sa v ňom nájdu mnohé mladé ženy narodené na prelome 80. a 90. rokov. Do akej miery ste čerpali z vašich vlastných skúsenosti?
Neviem tú mieru celkom presne odmerať, ale moje skúsenosti tam sú ako vo všetkých mojich textoch. Inak písať neviem, prežité je mi najbližšie.
Žila Dorota – hrobárova dcéra spolu s rozprávačkou vo vašej hlave dlhšie, alebo vás inšpirovali až príbehy, ktoré ste si v Podlasí vypočuli?
Dorota žila už v jednej z poviedok mojej prvej knižky. A vedela som, že jej čas ešte príde.
Fotografie Roberta Tapperta, ktorý vás na cestách sprevádzal, sú netradične umiestnené na prvých stránkach. Prečo ste sa rozhodli zaradiť ich všetky na začiatok?
Fotografie boli kompletne v Robovej réžii, no zhodli sme sa na tom, že dať ich na začiatok bude tá „hranica“ medzi fikciou a dokumentom, o ktorej stále hovoríme v súvislosti so šeptuchami. Môžete a nemusíte si s fotkami spojiť text, môže to byť iba súbor, ktorý dokumentuje nejaký priestor a čas. Chceli sme to nechať na čitateľa.
Myslím, že šeptuchy si zaslúžia tajomstvo, ktoré si so sebou nesú
– Alena Sabuchová
Predpokladám, že ste nazbierali dostatok materiálu. Študovali ste scenáristku, neuvažovali ste nad tým, že by ste tému spracovali iným spôsobom? Či už ako dokument, reportáž, scenár k filmu alebo seriálu? Prečo vyhrala práve beletria?
Kniha bola pre mňa najosobnejším spôsobom, ako vyrozprávať tento príbeh. Nebránim sa však ani inému žánrovému spracovaniu. Dokument by som však točiť nechcela, ani „hľadať pravdu“. Myslím, že šeptuchy si zaslúžia tajomstvo, ktoré si so sebou nesú.
Ako by ste charakterizovali váš vzťah k Podlasiu? Stále vás fascinuje a zaujímate sa oň, či vznikom knihy ste túto tému uzavreli a už sa k nej nevraciate?
Môj vzťah k Podlasiu je vrúcny, často naň myslím a priznám sa, že mi veľmi chýba. No aj v rámci nejakej psychohygieny som si od neho musela dať chvíľu pauzu, kým tá kniha „sadne“. Nosila som si ho so sebou v hlave dva roky každý deň a bude so mnou asi navždy späté, a s nejakým odstupom – časovým aj mentálnym ho opäť rada navštívim.
Čomu sa práve venujete, na čom pracujete? Dočkáme sa v blízkej dobe ďalšej knihy?
Venujem sa televíznej scenáristike a rozhlasovej dramaturgii. Mám, samozrejme, rozpísané aj ďalšie projekty, o ktorých by som ale ešte nerada hovorila, sú v zárodku. V úplne blízkej dobe neplánujem vydať ďalšiu knihu.
Alena Sabuchová (1989)
Autorka a scenáristka. Debutovala v roku 2016 poviedkovou zbierkou Zadné izby (Amma), za ktorú získala Cenu Ivana Kraska a Cenu Nadácie Tatra banky za literatúru v kategórii Mladý tvorca. V októbri 2019 vydala svoj prvý román Šeptuchy (Artforum), ktorý je nominovaný vo finálovej desiatke Anasoft litera 2020.
Patrícia Šišková
Práve číta Tvoja neprítomnosť je tma od Jóna Kalmana Stefánssona
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
