Potulky ôsmimi horami

Román Osem hôr (Le otto montagne, 2016) od talianskeho spisovateľa Paola Cognettiho dostáva často prívlastok klasický. A to hneď z dvoch dôvodov. Prvým je dobrodružné prostredie hôr, talianskych Álp, v ktorých sa odohráva veľká časť príbehu. Druhým je blízke priateľstvo dvoch mužov.

V klasickej literatúre mali muži vždy priateľov alebo aspoň jedného blízkeho spoločníka. Sherlock Holmes sa výborne dopĺňal s Johnom Watsonom, Hamlet mohol dôverovať Horatiovi a Tom Sawyer zažíval dobrodružstvá s Huckeberry Finnom.

Momentálne majú muži lásku a rodinu, ale ich ďalšie sociálne väzby sú stratené. Význam sily skutočného priateľstva sa podceňuje a opomína, a ak sa aj niekde vyskytuje, zväčša má homosexuálny podtón. Cognetti cíti, že muži sú dnes viac osamelí ako ženy, a snaží sa medzi nimi znovuobjaviť dávny blízky vzťah založený na vzájomnom porozumení, dôvere, lojalite a blízkosti.

Práve takéto pevné priateľstvo si počas letných prázdnin medzi sebou vybudujú 11-roční rovesníci Bruno a Pietro, ktorí napriek odlišnostiam a samotárskym povahám nájdu k sebe cestu. Pietro sa narodil a vyrastal v Miláne, rodičom, ktorí milovali hory a z metropolitného Milána sa pravidelne utiekali do dediny Grana na úpätí horského masívu Monte Rosa.

Matka bola spoločenská žena presvedčená o tom, že mlčanie medzi dvomi ľuďmi je počiatkom všetkých problémov a bola to práve ona, kto chlapcov postrčil k tomu, aby spolu naviazali prvý kontakt. Pietrov otec bol naopak samotár, nervózny z mestského života a práce. Zmyslom jeho bytia boli horské turistiky, v prírode nachádzal skutočnú pravdu a poznanie a tento spôsob života sa snažil odovzdať aj svojmu synovi.

„Pozri sa na ten potok, vidíš ho?“ povedal. „Tvárme sa, že voda je čas, ktorý plynie. Ak tu, kde sa teraz nachádzame, je prítomnosť, čo myslíš, kde sa nachádza budúcnosť?“

Pouvažoval som. Toto vyzeralo jednoducho. Dal som mu jednoznačnú odpoveď: „Budúcnosť je tam, kam prúdi voda, odtiaľto smerom nadol.“

„Omyl,“ vyhlásil otec.

Pre Bruna, syna horalov, bola Grana domovom, jediným miestom, ktoré poznal. Spolu s Pietrom rok čo rok zažívali dobrodružstvá na horských chodníčkoch, objavovali zabudnuté obydlia, mlyn, prírodu, jej jazyk a zákonitosti.

Pomyslel som si na potok: na hlbočinu, na vodopád, na pstruhy, ktoré hýbali chvostom, aby ostali na mieste, na listy a konáre, ktoré plávali okolo. A potom na pstruhy, ktoré vyskakovali v ústrety svojim koristiam. Začal som chápať, že pre riečne ryby všetko prichádza z hôr: hmyz, konáre, listy, hocičo. Preto sa pozerajú smerom nahor v očakávaní, čo príde.

Ak chvíľa, keď sa ponoríš do rieky, je súčasnosť, pomyslel som si, tak minulosť je voda, čo ťa zaliala, tá, čo smeruje nadol a kde nič pre teba nie je, zatiaľ čo budúcnosť je voda, čo tečie zhora a prináša so sebou nebezpečenstvá a prekvapenia. Minulosť je v údolí, budúcnosť v horách. Takto nejako som mal odpovedať svojmu otcovi. Nech už je osud čokoľvek, iste je to v horách, ktoré máme nad hlavou.

Čas plynie, kontakt sa preruší, životy Bruna a Pietra sa vyvíjajú rôznym smerom. Bruno má príliš hlboké korene a cíti, že jeho osudom je byť horalom. Svojím spôsobom ani nemá na výber. Pietro je ten, čo odchádza, študuje, cestuje, túži po iných horách a vydá sa do Himalájí. No keď sa po rokoch znovu stretnú, všetky rozdiely zmiznú a plynule nadviažu vo svojom priateľstve.

Každý sa nachádza na inej strane spektra, každý sa pasuje so svojím životom inak. Podľa nepálskej legendy stojí uprostred sveta veľmi vysoká hora, Meru. Okolo Meru je osem hôr a osem morí. Toto je pre Nepálčanov svet.

Kto sa naučí v živote viac? Ten, čo si dá okruh ôsmimi horami alebo ten, čo dosiahol vrchol Meru?

Životná cesta človeka je až príliš podobná zdolávaniu strmých svahov, roklín a priepastí. Nech už sa v živote vyberieme akýmkoľvek smerom, dôležité je, aby sme tam objavili samého seba. Aj keď občas na to, aby sme sa posunuli ďalej, budeme potrebovať nájsť pokoru a urobiť krok vzad alebo si budeme musieť priznať sami pred sebou, že na ďalšiu horu sa už nevyštveráme.

Taliansky spisovateľ Paolo Cognetti

Človek musí robiť to, čo ho život naučil. Možno keď je mladý, ktovie, môže si vybrať a ešte zmeniť cestu. Ale v určitej chvíli by sa mal zastaviť a povedať: Dobre, toto som schopný urobiť, toto zasa nie. Tak som si položil otázku: A čo ja? Ja som schopný žiť v horách. Necháš ma tu hore samého a poradím si. Nie je to málo, neveríš? Ale musel som sa dožiť až štyridsiatich rokov, aby som prišiel na to, že za niečo to stálo.

Príroda ako téma nemá v talianskej literatúre veľkú tradíciu. Taliansko je vnímané ako krajina pláži, historických miest a kultúry. Hory na severe krajiny sú spisovateľmi a častokrát aj samotnými Talianmi prehliadané. Cognetti hľadá preto svoje vzory skôr v americkej literatúre medzi klasikmi ako London, Hemingway a Thoreau.

Vyjadruje sa jednoducho a výstižne. Bez zbytočných odbočiek priamo pomenúva a popisuje svet. Prirodzene, presne tak, ako ho vidí, cíti a počuje. O horách a priateľstve píše jemne, s citom a pokorou. Zobrazenie horského života je idealistické, no napriek tomu nie dokonalé. Ukazuje horskú realitu takú, aká je, v celej svojej náročnosti a kráse. Je úprimný, neštylizuje sa do roly, ktorá mu nesedí, práve naopak. Z minimalistického rozprávania sršia vlastné city k Alpám, ktoré sú tak vykryštalizované a jasné, že ich vie vyjadriť presnými slovami, z ktorých ani jedno nie je nadbytočné.

Na každej strane cítiť pokoj, slobodu a lásku k prírode. Hory sú vykreslené ako ďalšia z postáv, dôležitá entita, ovplyvňujúca životy všetkých naokolo, no zároveň pevná a nemenná. Poetickosť a melancholická atmosféra celej knihy je umocnená obrazotvornými opismi, ktoré sú také konkrétne, že takmer cítime v pľúcach horský vzduch.

„To len vy z mesta ju nazývate príroda. Vo vašej hlave je taká abstraktná, že abstraktný je aj jej názov. My tu hovorievame les, pastvina, bystrina, skala, veci, na ktoré môže človek ukázať prstom.“

Ako spisovateľ nemá Cognetti pocit, že dokáže skutočne vymyslieť celý príbeh, ale všetky príbehy vychádzajú z jeho života alebo života jeho priateľov. Samotný Bruno je inšpirovaný Cognettiho najlepším priateľom a Pietro nesie výrazné autobiografické črty autora. Sám sa cíti roztrieštený na dve osobnosti. Jednou z nich je chlapec, ktorý potrebuje hory, druhou muž, ktorý chce mať možnosť stretávať ľudí v meste. No podľa jeho slov nezáleží na tom, kde sa nachádzate, keď sa cítite osamelo. Rozdiel je len v tom, že osamelosť v horách je vaša voľba, kdežto osamelosť v meste je väzenie.

Príbeh ôsmich hôr je autentický a univerzálny. Mohol by sa odohrávať v ktoromkoľvek časovom období, v ktorýchkoľvek horách. Nadčasovosť tém priateľstva, prírody, vzťahu otec – syn, osamelosti a hľadania vlastného miesta vo svete predurčujú knihu stať sa významným dielom súčasnej talianskej literatúry.

O to viac, že Taliansku doteraz vlastný Jack London chýbal.

Fotografie: Einaudi, Ikar a Odeon

---