Clarice Lispectorová patrí medzi najvýznamnejšie moderné spisovateľky. Jej tvorba býva často prirovnávaná k takým menám literatúry ako sú Čechov, Kafka, Carver, Joyce či Woolfová. No každé jedno z týchto porovnaní je len chabým pokusom priblížiť jej texty k niečomu, čo už poznáme.
Vždy, keď sme konfrontovaní s niečím novým, snažíme sa v tom hľadať známe znaky. Potrebujeme sa o niečo oprieť, aby sme neznáme aspoň z časti zbavili aury tajomna, aby sme aspoň trochu prekonali strach z nepoznaného, ktorý v sebe prirodzene máme.
Čím sme starší, čím viac toho poznáme, tým je naša tendencia škatuľkovať väčšia. Akoby sme už zabudli na to, koľko dobrodružstiev môžeme zažiť pri objavovaní neprebádaného bez predsudkov. Všetko chceme onálepkovať. Je to predsa prejav našej skúsenosti, potvrdenie toho, ako veľa vieme. No tento prístup, kedy sa sami sebe snažíme dokázať, ako skvele sa vieme orientovať v zložitom svete, nás často vedie k prehliadaniu originality a nedoceneniu inakosti.
Pre mnohých slovenských čitateľov predstavuje Clarice Lispector veľkú neznámu. Niet sa čomu čudovať. Do minulého roka nebol do slovenčiny preložený ani jeden jej text. Dlh voči spisovateľke, ktorá je už viac ako 40 rokov po smrti, začal splácať až Portugalský inštitút. Ten sa odhodlal k odvážnemu kroku. Vydal rovno súborné dielo všetkých autorkiných poviedok pod jednoduchým názvom: Všetky poviedky (The complete stories, 2015).
Americké, britské a slovenske vydanie výberu poviedok
Dostáva sa nám tak do rúk dielo s 85 textovými útvarmi, ktoré však nemôžeme jednoducho generalizovať ako „obyčajné“ poviedky. Ak by sme ich všetky chceli hodiť do spoločného šuflíka, spolu s nejakými inými textami ďalších autorov, zlyháme. Pre Clarice Lispector si nevyhnutne musíme vytvoriť vlastný priečinok.
Zároveň sa musíme zmieriť s tým, že nech sme v živote prečítali akokoľvek veľa kníh, Lispectorovej tvorba nás prekvapí. Jej text bude zážitkom a veľkým bojom zároveň. Pustíme sa do dobrodružstva, pri ktorom sa nebudeme môcť spoliehať na barličky v podobe prirovnávania k niečomu podobnému. Aj skúseného čitateľa čaká skúška čitateľských zručností.
Kto je vlastne táto záhadná žena, o ktorej v našich končinách takmer nič nevieme?
Narodila sa do židovskej rodiny v Čečeľnyku na Ukrajine, 10.decembra 1920 ako Chaya Lispector. Jej rodina, zdecimovaná pogromami počas Ruskej občianskej vojny, utiekla v roku 1922 do brazílskeho štátu Alagoas. Aby Lispectorovci lepšie zapadli, zmenili si krstné mená a z Chaye sa stala Clarice.
Claricin otec pracoval ako podomový obchodník a ledva sa mu darilo uživiť rodinu. Napriek tomu bol rozhodnutý ukázať svetu, čo sa skrýva v jeho dcérach. Vďaka otcovmu odhodlaniu získala Clarice vzdelanie prevyšujúce finančné možnosti rodiny. Vyštudovala právo na brazílskej Federálnej univerzite, a to v časoch, keď tam študovali len 3 ženy a žiaden študent nemal židovský pôvod.
Matka jej zomrela ešte v detstve na následky zranení z vojny. Otec zomrel tri mesiace po tom, ako uverejnila svoju prvú poviedku Triumf. Mala vtedy 19 rokov.
Brazílska spisovateľka Clarice Lispectorová
Poviedky sú v knihe zoradené chronologicky, v deviatich celkoch, a tak Triumf predstavuje náš prvý kontakt s autorkou. Stretávame sa s Luísou, mladou ženou, ktorú opustil milenec. Už v tomto úvodnom texte môžeme badať to, čo je pre autorku typické aj v neskorších poviedkach. Lispectorová dokonale vykresľuje vnútorné stavy a nálady postáv bez toho, aby použila slová, ktoré ich priamo popisujú. V statických opisoch scény využíva nebadateľné detaily, cez ktoré k nám preniká živý text vyvolávajúci širokú škálu emócií.
Luísa ďalej nehybne leží, vystretá na pokrčených plachtách, vlasy rozprestreté na vankúši. Jedna ruka tu, druhá tam, ukrižovaná únavou. Teplo a jas slnka naplnia izbu. Luísa zažmurká. Zvraští obočie. Našpúli pery. Napokon otvorí oči a uprie ich na strop. Deň sa jej pomaličky vkráda do tela. Začuje šuchot suchého lístia pod nohami. Vzdialené rýchle krátke kroky. Po ceste beží dieťa, pomyslí si. Znovu ticho. Chvíľu pobavene načúva. Je dokonalé ako ticho smrti.
Počas štúdia začala Clarice písať pre riodejaneirské periodiká. V roku 1943 sa vydala za diplomata a 16 rokov s ním žila v zahraničí. Mali spolu dvoch synov a počas tohto obdobia nemusela pracovať, a tak sa mohla plne venovala písaniu.
Jej hrdinky v poviedkach z tohto obdobia sú už matkami. Lispectorová nepotrebuje zaujať komplikovanými postavami či okolnosťami, ťaží práve z útrap každodennosti. Druhá časť poviedok – Rodinné zväzky v nás zanecháva pocity úzkosti a uväznenia v stereotype.
V tridsiatich šiestich rokoch sa autorka rozviedla a spolu so synmi sa vrátila naspäť do Ria, kde začala znovu pracovať ako novinárka. Za svoj život napísala 9 románov, 9 kníh poviedok a 5 kníh pre deti. Zomrela v predvečer svojich 57. narodenín 9. decembra 1977.
V poviedkach Clarice Lispector je zachytený nielen jej vývoj ako spisovateľky, ale zároveň aj ako ženy. Postavy dozrievajú spolu s autorkou. Od dievčat prechádza k mladým matkám, ženám v domácnosti uväznených v jednotvárnosti manželského života. Neskôr sú v hlavnej úlohe staršie ženy, ktoré bojujú s príznakmi staroby a blížiacou sa smrťou. Texty postupne naberajú na sile, rezonujú v nás dlhšie.
Pôvodné vydania poviedok Clarice Lispectorovej v portugalčine
Lispectorová sa nevyhýba tabuizovaným témam, jej texty vedia čitateľa šokovať aj v 21.storočí. Nie každý text je však poviedkou. Niektoré útvary majú skôr esejistický charakter, zachytávajú vnútorné myšlienkové pochody autorky. Za zmienku stojí aj rozsiahle vyznanie mestu Brazília v podobe voľných asociácií, prúdu myšlienok, z ktorých presakuje originálnosť jej uvažovania, neochota držať sa akýchkoľvek pravidiel a absolútna sloboda.
Brazília je na plný úväzok. Mám z nej panický strach. Je to ideálne miesto na saunovanie. Na saunovanie? Áno. Lebo tam človek nevie, čo so sebou. Pozrie dolu, pozrie hore, pozrie nabok – a odpoveďou je zvriesknuť: Niééééééé! Brazília človeka tak ohromí, až naháňa strach. Prečo sa tam cítim tak previnilo? čo som urobila? a prečo priamo uprostred mesta nevztýčili veľké biele Vajce? Lebo nemá stred. Ale Vajce chýba.
Aké šaty sa nosia v Brazílii? Kovové?
Brazília je moje martýrium. A nemá podstatné meno, len prídavné. A ako bolí! Ach, Božíčku, daj mi podstatné menko, pre lásku Božiu! Tak nedáš? Tvár sa teda, že som nič nepovedala. Viem prehrávať.
Clarice Lispector je žena, ktorú nemožno spútať. Napriek tomu, že z jej poviedok cítiť existenciálnu úzkosť, cítime zároveň aj veľkú silu a chuť bojovať. Nepodlieha konvenciám, neriadi sa písanými či nepísanými pravidlami. Ani v bežnom živote, ani ako spisovateľka.
Nenecháva sa zviazať každodennosťou, ani putami gramatiky či hranicami jazyka. Keď treba, vety rozbije, vysmeje sa syntaxi, prehádže jazyk tak, ako by nám to nikdy nenapadlo. Vymyslí si vlastné slovo, alebo ho použije vo forme, na akú nie sme zvyknutí.
Nemá záujem čitateľovi nič uľahčiť. Jedno čítanie jej textu nám pravdepodobne stačiť nebude, no ak si ho prečítame viackrát, stále nemusíme mať pocit, že sme mu plne porozumeli. Ponárame sa totiž nielen do myšlienok nevšednej ženy, ale aj do hlbín jazyka ako takého.
Texty Clarice Lispector v origináli znejú cudzo aj portugalsky hovoriacim čitateľom. Špecifické vyjadrovanie býva často pripisované jej emigrantskému pôvodu, avšak Lispector ovládala portugalčinu vynikajúco. Pri čítaní a postupnom spoznávaní autorky o tom nemáme pochybnosti. O to viac však musíme vyzdvihnúť prácu slovenskej prekladateľky Jany Benkovej Marceillovej, vďaka ktorej môžeme tieto osobité poviedky čítať po slovensky.
Antológiu poviedok Clarice Lispectorovej v tej podobe, ako nám ju priniesol aj Portugalský inštitút, prvýkrát zostavil americký spisovateľ Benjamin Moser v roku 2015. Už rozsah knihy (takmer 500 strán) naznačuje, že ju neprečítame na posedenie. A tak je to správne. Na spracovanie dojmov potrebujeme čas. Pretože ako píše Moser v úvode knihy: „Nie je to literatúra, ale čarodejníctvo.“
Fotografie a grafika: Instituto Moreira Salles, New Directions, Penguin Random House a Portugalský inštitút
Patrícia Šišková
Práve číta Tvoja neprítomnosť je tma od Jóna Kalmana Stefánssona
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
