Keď si dievča menom Alice Laidlawová prečítalo Malú morskú vílu od Hansa Christiana Andersena, vyšlo von z domu a začalo sa prechádzať. Záver rozprávky sa mu nepáčil. Bol príliš smutný; krutý a nespravodlivý voči morskej víle. Alice začala preto rozmýšľať nad vlastným príbehom, v ktorom by udalosti dopadli tak, aby bola spokojná. Neuvedomovala si, že okrem nej nebude o jej verzii príbehu nikto vedieť. Keď vymyslela alternatívny koniec, mala pocit, ako by bol v tom okamihu publikovaný a osud malej morskej víly navždy zmenený.
Už tento moment naznačoval, že by sa z nej raz mohla stať spisovateľka a sama o tom bola presvedčená ešte počas raného dospievania, aj keď sa so svojimi ambíciami nikomu nezdôverovala. Prvú poviedku The Dimensions of a Shadow napísala ako tínedžerka. V roku 1950 ju uverejnil časopis Univerzity západného Ontaria, kde študovala dva roky vďaka štipendiu, avšak neskôr z finančných dôvodov štúdium nedokončila.
V univerzitnej knižnici sa spoznala so svojím budúcim manželom, Jamesom Munroom. Po svadbe sa odsťahovali do Vancouveru a z dvadsaťročnej Alice Munroovej sa stala žena v domácnosti. Popri výchove troch dcér nemala čas a priestor na to, aby sa mohla pustiť do písania románu, no vo voľných chvíľach, napríklad počas toho, keď deti spali, sa jej v hlave odohrávali príbehy, ktoré pretavila na papier vo forme poviedok.
V tomto období veľa písala, ale zároveň trpela úzkosťami a obávala sa, že v skutočnosti nemá žiaden spisovateľský talent. Množstvo svojich rozpísaných textov vyhodila ešte skôr, ako ich dokončila.
Spisovateľka Alice Munroová s dcérami
Debutovala ako 37-ročná poviedkovou zbierkou Tanec šťastných tieňov (The Dance of the Happy Shades, 1968). Kniha, ktorú tvoria poviedky napísané počas obdobia 15 rokov, priniesla autorke najprestížnejšie kanadské literárne ocenenie: Literárnu cenu generálneho guvernéra. Neskôr túto cenu získala ešte dvakrát, v roku 1978 za zbierku poviedok Kto myslíš, že si (Who Do You Think You Are) a v roku 1986 za zbierku Pokrok lásky (The Progress of Love).
Po udelení prvého ocenenia cítila Munroová veľký tlak na to, aby napísala román. Jej vydavateľ Douglas Gibson ju však ubezpečoval, že je skvelá poviedkarka a ak bude celý život písať výhradne poviedky, on jej ich bude zakaždým vydávať.
Poviedka stojí v tieni románu, a to aj napriek tomu, že napísanie dobrej poviedky je náročnejšie ako napísať román. Alice Munroová si dlho myslela, že kratšie prózy sú dočasnou záležitosťou a neskôr sa prirodzene dostane k napísaniu rozsiahlejšieho diela. „Stále sa snažím. Po každej knihe rozmýšľam nad tým, že už nastal čas na to, aby som sa pustila do písania serióznych vecí,“ vyjadrila sa pre Guardian v roku 2003.
Jej texty však nepotrebujú viac slov. Na relatívne malom rozsahu 40-50 strán rozohráva príbeh, ktorý je obsahovo bohatý, dokonale premyslený. Munroová pozná svoje postavy, vie o nich všetky detaily, nič jej neunikne. Presne vie, koľko má čitateľovi prezradiť a čo, naopak, má zostať ukryté medzi riadkami. Jedna jej poviedka tak dokáže povedať viac ako rozsiahly román.
Za svoju tvorbu získala desiatky ocenení, okrem iného Gillerovu cenu (1998 a 2004) či Bookerovu cenu (2009). V roku 2013 jej ako prvej Kanaďanke a trinástej žene bola udelená Nobelova cena za literatúru so zdôvodnením: „majsterka súčasnej poviedky“.
Poviedkové tituly Alice Munroovej ktoré vyšli v slovenčine
Napriek úspechom bola Alice Munroová na Slovensku dlho relatívne neznámym menom. Mohol za to z časti aj fakt, že do roku 2014 nebola do slovenčiny preložená ani jedna zbierka jej poviedok. S vydávaním Munroovej textov začalo pred niekoľkými rokmi vydavateľstvo Zelený kocúr a v súčasnosti si môžeme prečítať štyri spisovateľkine zbierky v slovenčine.
Iná situácia je v Česku, kde má preklad Munroovej poviedok už takmer 20-ročnú tradíciu. Vydavateľstvo Paseka prinieslo na pulty kníhkupectiev viac ako polovicu autorkinho diela. Posledná, doteraz nepreložená zbierka Přítelkyně z mládí (Friend of My Youth, 1990) vyšla tento rok, pri príležitosti 90. narodenín, ktoré majsterka súčasnej poviedky oslávila 10. júla.
Prvé kanadské, americké a české vydanie zbierky Priateľka z mladosti
Podobne ako sme zvyknutí v iných dielach Alice Munroovej, aj v tejto knihe sú hrdinkami najmä ženy, no stretneme sa aj so sedemdesiatnikom Austinom, ktorý sa pripravuje na svoju druhú svadbu. Väčšina príbehov sa odohráva na kanadskom vidieku, ale nie je to pravidlo. Matka s dcérou z poviedky Dobrota a milosrdenství sa plavia na zaoceánskej lodi, vdova Hazel v poviedke Drž mě pevně, neopouštěj mě prichádza do Škótska, kde zisťuje, že jej manžel bol pravdepodobne niekým úplne iným, ako si myslela.
Desať poviedok spája, ako naznačuje názov, minulosť. Pohybujeme sa v uzavretom svete spomienok, ktoré na rozdiel od chaosu prítomnosti dodávajú príbehu určitý nadhľad múdreho pozorovateľa.
Keď mala Munroová 12 rokov, diagnostikovali jej matke Parkinsonovu chorobu. Ako najstaršie dieťa musela spisovateľka prevziať väčšinu starostlivosti o domácnosť i mladších súrodencov. Zbierku Přítelkyně z mládí venovala práve jej, Anne Chamney Laidlawovej. V tomto svetle pozeráme inak na poviedku Dobrota a milosrdenství, v ktorá popisuje vzťah dcéry a jej nevyliečiteľne chorej matky. Viac z vlastnej skúsenosti autorka vložila aj do ďalšej poviedky Ach, co je dáno. Opisuje v nej príbeh Joan, rozvedenej ženy, ktorá pracuje ako vedúca kníhkupectva v Torronte.
V roku 1963 si Munroovci otvorili vo Victorii nezávislé kníhkupectvo Munro’s Books, kde autorka pracovala a ktoré je do dnešného dňa stále v prevádzke. Po šťastnom období v 60. rokoch však prišiel zlom a Munroovci sa v roku 1972 rozviedli. O 4 roky neskôr sa spisovateľka znovu vydala – za svojho starého známeho Geralda Fremlina, ktorého poznala z univerzitných čias.
Vlastnosť, ktorá vystihuje Alice Munroovú ako spisovateľku, je skromnosť. Rozhovory vždy poskytuje len sporadicky, vyhýba sa nadmernej publicite. Keď získala Nobelovu cenu, bola veľmi prekvapená, pretože ani nevedela, že sa nejaká cena práve udeľuje, nie ešte, že by mohla byť potenciálnou kandidátkou na víťazku.
Skromnosť sa prejavuje aj v jej textoch. Jazyk, ktorým píše, je jednoduchý a zrozumiteľný. Nesnaží sa čitateľa ohurovať kvetnatým vyjadrovaním, či nadmerným používaním cudzích slov. Nehrá sa na intelektuálku. Napriek tomu do kníh ukrýva veľa, a to najmä tým, čo nepomenuje, čo zamlčí. Spolieha sa tak na čitateľovu inteligenciu a podnecuje ho ďalej premýšľať o tom, čo si prečítal.
Spôsob, akým Alice Munroová píše, je v hlbokom kontraste k dnešnej dobe – obdobiu sebaprezentácie. Nekonečný priestor internetu nám bez námahy umožňuje ukoristiť si z neho ľubovoľne veľký kúsok. Môžeme tvoriť a písať do sýtosti, nemusíme sa obmedzovať, nie sme limitovaní počtom znakov. Kvantita však nie je kvalita. Keď niečomu skutočne rozumieme, keď presne vieme, čo chceme povedať, nepotrebujeme veľa slov.
V spisovateľkinom štýle sa však nepochybne odrazilo aj to, že nemá formálne vzdelanie. Po získaní Nobelovej ceny v rozhovore s Stefanon Åsbergom pre švédsku verejnoprávnu televíziu pripustila, že by pravdepodobne písala inak, ak by sa jej podarilo dokončiť štúdium na univerzite. „Bola by som oveľa opatrnejšia a oveľa viac by som sa bála byť spisovateľkou, pretože by som vedela, čo všetko napísali ľudia predo mnou. Možno by som si myslela, že ja to nedokážem.“
Ak by sme chceli byť kritickí, mohli by sme sa snažiť zovšeobecňovať, hodiť všetky autorkine poviedky do jedného vreca a vyhlásiť, že v každej píše prakticky o tom istom: o jednoduchých životoch, bežných situáciách, ktoré naruší nezvyčajná udalosť a ktoré keď dočítame, zanechajú v nás pocit neurčitosti. To by sme však boli veľmi povrchní. Aj v zbierke Přítelkyně z mládí môžeme pozorovať, že jej texty sú aj z literárneho hľadiska navzájom odlišné. V poviedke Ach, co je dáno sa skrývajú gotické prvky, podobne aj v texte Meneseutung, ktorý sa podobá skôr na literárno-historickú esej. Niektoré poviedky pripomínajú viac scény filmu, iné rekonštrukciu minulosti.
Alice Munroová v roku 2013
My, ľudia, máme potrebu kategorizovať, triediť, usporadúvať, aby sme mali vo veciach poriadok, vedeli sme sa v nich jednoducho orientovať a mohli jednoznačne rozhodnúť, či sú dobré a zlé. Chceme mať aspoň pocit, že svetu rozumieme. No život nie je ani dobrý, ani zlý. Väčšina vecí je nejednoznačná a nejasná. Naša tendencia zjednodušovať môže byť kontraproduktívna. Často nemáme kompletné informácie, napriek tomu vynášame súdy, vytvárame si názor, myslíme si, že veciam rozumieme a chápeme ich. A pritom môže byť všetko inak.
Alice Munroová tomuto javu dokonale rozumie. Vie, že život je často komplikovanejší. Nesúdi, nemoralizuje. Je výborná pozorovateľka so silnou schopnosťou empatie. Svoje postavy vníma celistvo, ľudsky. Realisticky opisuje ich osudy, prevádza nás ich vnútorným svetom, čím nám dovolí bližšie nazrieť do ich osobných príbehov, ktoré sú jednoduché, všedné, no zároveň komplexné a neuchopiteľné. Pri čítaní textov Alice Munroovej s pokorou spomalíme a uvedomíme si vlastnú obyčajnosť a malosť. Poviedky z knihy Přítelkyně z mládí nie sú v tomto smere žiadnou výnimkou.
„V duchu jsem si říkala, že jsem možná jediný žijící člověk na světě, který tohle ví, který tuto souvislost vypátral. A po mě už to nikdy nikoho nenapadne. Ale možná je to všechno jinak. Lidé jsou zvědaví. Aspoň někteří. Cítí nutkání odhalovat, jak se věci mají, dokonce i v úplných maličkostech. A dají si jednotlivé útržky dohromady. Občas je můžete vidět, jak chodí se zápisníky, odhrabávají hlínu z náhrobních kamenů, luští mikrofilmy a doufají, že zachytí ten tenký pramínek času, najdou pojicí nit, zachrání poklad z hromady smetí. A možná si nakonec všechno vyloží špatně. Možná jsem si i já všechno vyložila špatně.“
Fotografie a grafika: Julien Behal / PA Images, Chad Hipolito / The Canadian Press, Zelený kocúr, McClelland & Stewart, Alfred A. Knopf, Paseka a archív Sheily Munroovej
Patrícia Šišková
Práve číta Tvoja neprítomnosť je tma od Jóna Kalmana Stefánssona
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
