O človeku sa s najväčšou pravdepodobnosťou nedá hovoriť podobným spôsobom (jazykom) ako o ľudstve. Aj obraz dejín vyzerá nezriedka inak z hľadiska historikov ako z pohľadu priamych účastníkov, ktorí udalosti vykresľujú cez prizmu vlastnej (často nespoľahlivej) pamäte. Ich rozprávanie je však pre literatúru príťažlivejšie ako len faktografický (pravdivý) výklad tragických udalostí. Pravda vzdeláva, fikcia (príbeh) poľudšťuje.
Aj na niečo také (tajomné) ako život sa dá pozerať minimálne dvoma spôsobmi. Napríklad z hľadiska vedy a literatúry. Z pohľadu fyziky je život pomerne jednoduchý. Všetko je zložené z niekoľkých elementárnych častíc, medzi ktorými prebiehajú interakcie, založené na snahe ušetriť čo najväčšie množstvo energie.
Z pohľadu románového malého chlapca, ktorý počas druhej svetovej vojny prechádza vidiekom (pravdepodobne) severovýchodného Poľska, vyzerá život ako strastiplná cesta ruinami ľudskosti.
Na literárnu cestu utrpenia a apokalyptických výjavov vyslal šesťročného chlapca poľsko-americký spisovateľ Jerzy Kosiński v románe The Painted Bird (1965). Ten v roku 2019 pod názvom Pomaľované vtáča už druhýkrát, pravdepodobne aj z marketingových dôvodov (v čase vydania prišla do kín filmová podoba románu), vydalo v preklade Petra Tkačenka vydavateľstvo Ikar v edícii Odeon.
Prvé slovenské vydanie dnes už slávne-neslávneho románu prinieslo vydavateľstvo pred siedmimi rokmi.
Pôvodné americké a dve slovenské vydania románu Pomaľované vtáča
Po publikovaní románu sa z Kosińského na takmer dve desaťročia stal jeden z klasikov holokaustovej literatúry a americká (svetová) celebrita.
O román mali záujem aj čitatelia, predalo sa ho takmer sto miliónov výtlačkov. Nesporne k tomu prispel aj Kosińského marketingový ťah. Netvrdil síce priamo, že ide o autobiografický román, ale prózu o chlapcovi, ktorý počas druhej svetovej vojny okúsil odvrátenú stranu ľudskosti, označil za pravdivý príbeh.
Faktom je, že Kosiński, vlastným menom Józef Levinkopf, sa narodil v rodine poľských Židov v Lodži. Podobne ako jeho literárny hrdina, sa aj on ocitol na začiatku druhej svetovej vojny na poľskom vidieku, kde sa ako židovský chlapec ukrýval pred nacistami. Nikdy však nezažil niekoľkoročné odlúčenie od rodičov a rozhodne neprešiel takým týraním, ak vôbec nejakým, ako chlapec z jeho románu.
Po druhej svetovej vojne vyštudoval budúci svetoznámy spisovateľ sociológiu a históriu. V poľskej akadémii vied pracoval do roku 1957, keď emigroval do USA. Sobáš s Mary Weirovou, vdovou po oceliarskom pittsburskom magnátovi, ktorá bola od neho o 18 rokov staršia, mu umožnil preniknúť medzi americkú smotánku.
Knižne Kosiński debutoval reportážnymi knihami The Future Is Ours, Comrade: Conversations with the Russians (1960) a No Third Path (1962), ktoré vydal pod menom Joseph Novak.
Po uverejnení Pomaľovaného vtáčaťa vzrástol záujem o jeho osobu zo strany tajných služieb vtedajšieho socialistického bloku, a aj americkej CIA. Román, a aj Kosiński sa stali súčasťou takzvanej studenej vojny.
Predstavitelia východného bloku ho obviňovali z úmyselného očierňovania ľudí žijúcich za železnou oponou. Román bol v krajinách pod kuratelou Sovietskeho zväzu zakázaný. Na druhej strane zase napríklad nobelista Elie Wiesel označil román za jednu z najvýraznejších post-holokaustových próz, čo Kosińského zaradilo do panteónu holokaustových spisovateľov.
Keď však Jerzy Kosinski 3. mája 1991 prehltol väčšie množstvo liekov, ktoré zalial rumom a okorenil dávkou kokaínu, aby si následne nasadil na hlavu igelitové vrecko, bol už niekoľko rokov označovaný za plagiátora. Z jeho slávy a literárneho renomé neostalo takmer nič. Možno aj preto sa rozhodol ukončiť svoj život údajne najbezbolestnejším spôsobom samovraždy.
Poľsko-americký autor židovského pôvodu Jerzy Kosiński
Jeho vskutku kontroverzný život, plný rôznych mystifikácií a nie bežných sexuálnych praktík, neostal nepovšimnutý. Stal sa napríklad predlohou knihy Good night, Dżerzi (2010) poľského spisovateľa Janusa Glowackého, ktorú v roku 2013 prinieslo v českom preklade vydavateľstvo Host.
Možno sa aj režisér Václav Marhoul mohol pokúsiť o filmový portrét spisovateľa s dramatickým osudom ako sfilmovať román, ktorý po uverejnení článku vo Village Voice v roku 1982 výrazne poznačil Kosińského kariéru. Článok totiž okrem iného už jednoznačne poukazoval aj na plagiátorstvo, ktorého sa údajne pri písaní nielen Pomaľovaného vtáčaťa Kosiński dopúšťal.
Povedať dnes, v čase výrazného čitateľského záujmu o reportážne knihy, že literatúra (próza) je niečo viac, ako len štylisticky zvládnutý faktografický opis nejakých udalostí, môže vyvolať polemickú diskusiu.
Pomaľované vtáča je však práve jeden z tých textov, ktorý nie je reportážou a pravdepodobne ani knihou len o holokauste. Je to aj jedna z tých próz, pri čítaní ktorej je minimálne vhodné nemyslieť na jej autora – na jeho životný príbeh. Až vtedy ponúkne román (a nielen tento) viac možností na hlbšiu interpretáciu.
V románe zohrávajú nacisti a perzekúcia Židov len nenápadnú úlohu. Príbeh chlapca putujúceho vidiekom počas vojny sa v oveľa väčšej miere zaoberá brutalitou, poverami či rôznorodými perverznosťami vidiečanov (ľudí).
Vojna a prenasledovanie Židov sú pre Kosińského iba kulisy, pred ktorými defilujú jednotlivci schopní až neuveriteľnej krutosti. Tá však nie je priamym produktom vojny, ale skôr akoby súčasťou ich charakteru – povahy každého z nás.
Nenávisť a strach z iného (iných) nevyvoláva totiž vojna. Tá je len tragickým vyústením ľudskej netolerantnosti a obmedzenosti.
Ani dedinčania, u ktorých chlapec prežíva psychické a fyzické týranie, nie sú v priamom vojnovom ohrození. Výnimkou je možno iba príchod tlupy ozbrojených a opitých Kalmykov do jednej z dedín. Autorove detailné naturalistické opisy ich besnenia však skôr ako na vojnu poukazujú na fakt, že krutosť je jedna zo základných ľudských vlastností.
Na Pomaľované vtáča sa dá pozerať nielen z tohto humanistického hľadiska, odsudzujúceho nenávisť k inakosti. Kosiński bol totiž aj autor, ktorý nielen týmto románom, ale napríklad aj prózami Steps (1969; Kroky, Argo 1996) či Blind Date (1977; Schůzka na slepo, Argo 2005) ukázal, že literárny text (jazyk) nepozná tabu, ani v zobrazovaní sadomasochizmu, voyerizmu alebo zoofílie. Čím sa vedome, alebo možno nevedome, zaradil aj k autorom nadväzujúcim na literárny odkaz markíza de Sade.
Chlapca v Kosińského románe, ktorý sa od sedliakov odlišoval iba pôvodom, farbou očí, vlasov a jazykom, sprevádzala na ceste poznania ľudskej prirodzenosti kométa. Približne litrová plechovka, na jednej strane otvorená s dierkami po bokoch. K jej vrchu bol pripevnený metrový drôt, za ktorý sa kométa držala a dalo sa ňou krútiť ako lasom alebo hojdať ako kadidlom v kostole. Takáto prenosná vec slúžila ako trvalý zdroj tepla a zároveň miniatúrna kuchynka.
„Kométa bola zároveň nevyhnutná na ochranu pred psami a ľuďmi. Aj tie najzúrivejšie psy sa okamžite zastavili, keď pred sebou zbadali divoko sa hojdajúci predmet s vyletujúcimi iskričkami, ktoré by im mohli popáliť kožuch. Ani najodvážnejší chlap nechcel riskovať, že príde o zrak alebo si spáli tvár. Človek vybavený kométou sa stával pevnosťou a bezpečne sa naňho dalo zaútočiť len dlhou palicou alebo kameňmi.“
Grafika a fotografie: Silver Screen, Houghton Mifflin Harcourt, Ikar a Nationaal Archief
Ivan Kollár
Práve číta Život návod k použití od Georgesa Pereca
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
