Sofia Muratore vždy chodí v čiernom. Je nešťastná, výstredná, neuchopiteľná. Bojí sa, aby neostala sama, desí sa opustenia. Peklo pre ňu predstavuje miesto, kde sa neustále stráca. A preto uteká.
Snažíme sa ju spoznať, porozumieť jej, no nedarí sa nám to. Sofiin príbeh je roztrieštený rovnako ako jej osobnosť. Stretávame sa s ňou v 10 literárnych útvaroch pripomínajúcich poviedky, v ktorých nie vždy vystupuje ako hlavná hrdinka, no v každom z nich je prítomná a stmeľuje ich dohromady do podoby románu.
Sofia vždy chodí v čiernom (Sofia si veste sempre di nero, 2012) je dielom, ktoré najlepšie vystihuje spojenie experimentálna próza. Jednotlivé poviedky nie sú usporiadané chronologicky, nenadväzujú na seba, nemajú ani rovnakého rozprávača. Každá z nich by pokojne mohla fungovať samostatne, no ich spojením si čitateľ skladá mozaiku života jedného zvláštneho rebelantského dievčaťa.
Taliansky spisovateľ Paolo Cognetti sa s dielom literárne vyhral, za čo si vyslúžil nomináciu na prestížnu taliansku literárnu cenu Premio Strega. Tú však získal až o 4 roky neskôr za svoj prvý román – Osem hôr (Le otto montagne, 2016) .
Talianske a slovenské vydanie Cognettiho knihy
Kým v románe Osem hôr silne dominuje motív prírody a priateľstva dvoch mužov, Sofia vždy chodí v čiernom sa zameriava viac na vnútorný svet postáv a ženské hrdinky. Už názov napovedá, že sa sústreďuje na temnejšie stránky ľudskej duše. Do knihy nás uvádzajú verše o umieraní z básne Lady Lazarus od Sylvie Plathovej a prvá poviedka venovaná Sofiinmu narodeniu nás tiež utvrdí v tom, že Sofiin život bude bojom.
„Sofia,“ povedala zdravotná sestra nahlas, „vieš, čo je to narodenie? Je to loď, ktorá vypláva do bitky.“
Sofia bojuje proti celému svetu. Je nespokojná a pesimistická. Žije so svojimi rodičmi v Miláne, neskôr sa z mesta presťahujú do rezidencie Lagobello. No majsterka únikov Sofia neostáva na jednom mieste, strieda mestá, krajiny a spolubývajúcich.
Objavuje sa v životoch rôznych ľudí, obracia ich naruby a posúva sa ďalej. Takto sa viac dozvieme nielen o matke – výtvarníčke trpiacej depresiou, ale aj o workoholickom otcovi, jeho milenke a neskôr aj o jeho boji s rakovinou. Spoznávame svojskú Sofiinu tetu, ktorá žila v parížskom exile, Oscara – kamaráta z detstva a ich spoločné hry na pirátov, priateľa Lea, či Margheritu, kamarátku z psychiatrickej liečebne.
„A ty sa ako voláš?“ opýtalo sa malé dievča.
„Jonáš,“ povedalo veľké dievča.
„Nie je to chlapčenské meno?“
„Na tom nezáleží.“
„Odkedy sa tak voláš?“
„Odteraz. Už dve sekundy.“
Dielo je výrazne ovplyvnené americkou spisovateľkou Sylviou Plathovou. Nie sú to len úvodné verše na začiatku knihy, ale aj pochmúrna atmosféra poviedok, Sofiina nestabilnosť, psychické problémy, pokus o samovraždu, depresie Sofiinej matky.
Kapitola Dve horizontálne dievčatá odohrávajúca sa v psychiatrickej liečebni je priamym odkazom na ďalšiu Plathovej báseň – Som vertikálna: „Som vertikálna, ale radšej by som bola horizontálna. Ležať mi je prirodzené.“
Sofia uteká nielen od ľudí, ale aj sama pred sebou. Skrýva v sebe viacero tvárí, no netuší, ktorá je tá pravá a bojí sa to zistiť. Nosí v sebe dve identity, z ktorých jedna ju ťahá hore a druhá sa ju snaží držať nohami na zemi. Tento vnútorný konflikt jej nikdy nedovolí vymaniť sa z osídiel pesimizmu. Je asymetrická. Vo vnútri aj navonok.
Zoberie list papiera a prikryje pravú časť fotografie. Ľavá časť tvojej tváre má ironický, vyzývavý výraz. Usmieva sa. Má v sebe agresivitu žien schopných raziť si svoju cestu osamote.
…
List papiera posunie doľava a dievča na fotke sa okamžite premení. Úsmev zmizne. Je nedôverčivé, takmer hrozivé. Vyzerá aj unavene: unavene z toho, že je tam, že sa na ňu pozerajú.
…
Keď zdvihne list, zdá sa ti nemožné, že v jednom môžu existovať dve také odlišné dievčatá.
Kto v skutočnosti je Sofia Muratore? Aká je jej pravá tvár? Slovenský čitateľ si pri jej mene určite predstaví dievča z obálky vydavateľstva Inaque, ktoré je vlastne maľbou slovenskej výtvarníčky Jany Farmanovej. Silné ťahy štetca a prenikavé čierne oči dokonale vystihujú podstatu excentrického dievčaťa, no kým je Sofia Muratore naozaj?
Túži sa stať herečkou, ženou mnohých tvárí a nakoniec ňou aj je. V poslednej kapitole (poviedke) sa prenesieme do New Yorku, kde herečka Sofia robí spoločnosť filmárovi Jurimu a spisovateľovi Pietrovi. Oboch jej existencia veľmi ovplyvnila. Juri o nej nakrúca film, Pietro píše knihu. Títo muži môžu pokojne znázorňovať dvoch mužov, ukrývajúcich sa v autorovi samotnom.
Cognetti je totiž vyštudovaný filmár a práve v New Yorku natáčal dokumentárne filmy. Napadá nám preto oprávnená otázka: Je Sofia Muratore Cognettiho dávnou múzou?
Paolo Cognetti nakrúcal v New Yorku sériu filmov o americkej literatúre
Bez ohľadu na to, či a do akej miery sú v knihe skryté životné skúsenosti Paola Cognettiho, nemožno uprieť, že vytvoril originálne a zaujímavé dielo, ktorého forma dokonale odzrkadľuje útržkovitosť a roztržitosť hlavnej protagonistky. Rýchla zmena scén a kontextu drží čitateľa v strehu, nedáva mu najmenšiu príležitosť na to, aby sa začal nudiť a celá kniha napriek oparu pochmúrnosti pôsobí sviežo.
Jednotlivé príbehy – fragmenty tvoriace Sofiin život – sú naznačené, no nenaplnené. Autor ich zámerne usekáva a vytvára nám priestor na vlastnú interpretáciu. Núti nás neustále premýšľať, domýšľať si, skladať skladačku, v ktorej nám chýbajú diely a o ktorej vieme, že aj keď ju doskladáme, ostane nedokončená. O to viac sa nám vrýva pod kožu.
Príbeh sledujeme ako pohľad na známeho, ktorého sme stretli párkrát v priebehu života a zakaždým sme sa o ňom dozvedeli niečo nové. No to, čo sa dialo medzitým a ako skutočne vyzerá jeho život, môžeme len hádať. Alebo ako príbeh človeka, ktorý nám bol istý čas blízky, no čas strávený spolu nebol dostatočne dlhý na to, aby sme ho spoznali do hĺbky a časť jeho osobnosti zostala pre nás naveky záhadou.
Dôležité, vravievala, je zvyknúť si na tvár: nie krása, ale zvyk. Čo je v skutočnosti krása, hlúpa geometrická záležitosť, iba šťastné spojenie zo vzorkovej kolekcie dostupných tvarov úst, nosov a uší. No ak sa naučíš spoznávať nejakú tvár a videl si ju, keď spí, keď je prechladnutá, keď je zničená zlým dňom, ak si si zvykol na tú tvár, tak si prekonal obmedzenia krásy, chápeš?
Patrícia Šišková
Práve číta Tvoja neprítomnosť je tma od Jóna Kalmana Stefánssona
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
