V ústrety omylom

ÚTRAPY NAJLEPŠÍCH
„Na čom pracujete?“ pýtali sa pána K. Pán K. odpovedal: „Robím ako strhaný, pripravujem svoj najbližší omyl.“

Bertolt Brecht (Historky o pánu Keunerovi)

Konzervatívny britský historik Paul Johnson, na ktorého sa s obľubou odvolávajú aj slovenskí priaznivci konzervatívneho myslenia, napísal knihu Intellectuals, ktorá pod názvom Intelektuálové vyšla už v troch českých vydaniach. V rokoch 1995 a 2001 vo vydavateľstve Návrat domů a v roku 2012 vo vydaveteľstve Leda.

Vo svojej značne bulvárne poňatej knihe Johnson venoval jednu kapitolu s názvom Srdce z ľadu (Srdce z ledu) aj Bertoltovi Brechtovi. Kapitolu končí svetoznámy konzervatívec úprimnými slovami až vyznaním:

„Snažil jsem se najít o Brechtovi něco, co by bylo řečeno v jeho prospěch. Ale mimo skutečnost, že vždy velmi tvrdě pracoval – a posílal potravinové balíčky lidem po Evropě za války a krátce po ní (práce jeho ženy) – není nic, co by se dalo říci v jeho prospěch. Brecht je jediný mezi všemi intelektuály, které jsem studoval, kdo zřejmě nemá ani jednu světlou stránku.“

Aj konzervatívci sa mýlia, dokonca aj britskí. Ich problém nie je v tom, že sa mýlia, práve naopak, to z nich robí ľudské bytosti, ale v tom, že svoje omyly považujú za pravdu. Nech už si o Brechtovi myslíme čokoľvek, minimálne jednu svetlú stránku po sebe určite zanechal. Rozsiahle, originálne a stále aktuálne dielo.

Jeho básne, divadelné hry, eseje či Trojgrošový román sú dôkazom, že bol určite viac ako len oportunista, provokatér alebo človek utilitárnej morálky vypočítavo koketujúci s politickou (komunistickou) mocou. Bertolt Brecht nezavrhoval omyly. Nepovažoval ich však za konečné riešenie, ale za dôležité orientačné body na ceste ku skutočnému (objektívnemu) poznaniu. V básni Pohrobok Brecht píše:

Priznávam: nemám / Nijakú nádej. / Slepí hovoria o východisku. Ja / Vidím / Keď sa omyly minú / Sedí oproti nám / Posledný spoločník: nič.

V roku 1967 publikoval francúzsky filozof, semiotik, literárny vedec Roland Barthes esej Smrť autora, v ktorej sa pokúsil vysvetliť zánik autorského subjektu a inštitúcie autorstva ako takého. Text (dielo), ale aj akt čítania (interpretovania) by mal byť podľa Barthesa oslobodený od osobnosti autora. Zabudnime teda na tých, ktorí vnímajú literatúru cez biografie autorov.

Výber z Brechtovej tvorby V znamení korytnačky (1983)

Oveľa viac ako Johnsonova niekoľkostranová kapitola môžu o Brechtovi slovenskému čitateľovi povedať úplne iné knihy. Doposiaľ najrozsiahlejší výber z tvorby Bertolta Brechta V znamení korytnačky vydalo vydavateľstvo Tatran v edícii Čítanie študujúcej mládeže v roku 1983.

Výber zostavili Peter Zajac a Ján Štrasser, pričom do knihy okrem svojich prekladov zaradili aj preklady Mórica Mittelmanna-Dedinského a Júliusa Lenka. Ponúka široký záber Brechtovej poézie od roku 1913 až do roku 1956, divadelné hry Život Galileiho a Kaukazský kriedový kruh. Súčasťou je aj výber z Historiek o pánu Keunerovi.

Niekoľko teoretických úvah tvorcu takzvaného epického divadla ponúka kniha Bertolt Brecht – O literatúre a umení, ktorú vydal Slovenský spisovateľ v roku 1977. O preklady literárno-kritických esejí a rôznych kratších poznámok, ktoré do knihy vybral Vincent Šabík, sa postaral Ladislav Šimon.

O tom, ako sú si gangsterstvo a monopolný kapitalizmus na nerozoznanie podobné, alebo tiež o tom, že nôž Macheatha je ostrý ako zuby žraloka, sa dá dočítať v Brechtovom Trojgrošovom románe. Ten v preklade Ondreja Mrliana vydalo vydavateľstvo Smena v roku 1964.

Bertolt Brecht bol prototypom spisovateľa prvej polovice 20. storočia. Nielen svojou ľavicovou politickou orientáciou a otvorenou kritikou buržoáznej respektíve kapitalistickej spoločnosti, ale hlavne spôsobom, ktorým pristupoval k literárnej či dramatickej tvorbe. Už od svojich autorských začiatkov experimentoval s formou umeleckého textu a divadelného stvárnenia.

Replika plastiky Fontána (1917) od Marcela Duchampa

Jeho básne, prózy a divadelné hry sa vyznačovali (vyznačujú) politickou angažovanosťou a didaktickosťou, ale zároveň cez sarkazmus, (seba)iróniu, alebo aj určitú dávku nihilizmu ponúkali (ponúkajú) demaskujúci pohľad na spoločnosť, ktorá stavia bežného (obyčajného) človeka často do stavu nedôstojného prežívania.

V jednej zo svojich básní sa Brecht pýta:

Prečo to ponižovanie? / Prečo sa tomu, po kom šliapu / Ešte aj posmievajú?

V básni s názvom O neplodnosti si kladie podobné otázky:

Ovocnému stromu, ktorý nedáva ovocie / Nadávajú, že je neplodný. Kto / Skúma pôdu? / Konáru, ktorý sa láme / Nadávajú, že je zhnitý, ale / Neležal na ňom sneh?

Len málokto dokázal tak bravúrne prechádzať od jedného žánru k druhému ako Brecht. Aj napriek tomu nepodľahol malomeštiackemu chápaniu postavenia spisovateľa v spoločnosti, ktoré stavalo autora (autorstvo) na nedotknuteľný piedestál. Svoje osobné, ale aj autorstvo iných vnímal veľmi voľne.

V básni Nepotrebujem náhrobok napísal:

Nepotrebujem náhrobok, ale / Ak ho potrebujete vy pre mňa / Želal by som si, aby na ňom stálo: / Dával návrhy. My / Sme si ich osvojovali. / Takýmto nápisom by sme boli / Poctení všetci.

O jeho literárnej či dramatickej tvorbe sa hovorí, že v nej absentujú emócie a cit. V skutočnosti je Brechtovi cudzia dichotómia rozumu a citu, podobne ako nevidí rozdiel medzi poetickým a sociálnym, kritickým a vášnivým alebo umeleckým a vedeckým.

Tak ako Marcel Duchamp svojím pisoárom nazvaným Fontána vdýchol výtvarnému umeniu nový život, tak Bertolt Brecht spojením vysokej a nízkej kultúry vyniesol literatúru zo salónov a kabinetov na trhovisko všedného života.

Života, v ktorom parafrázujúc básnika Brechta je prekonať roviny rovnako namáhavé ako zdolať pohoria.

---