Až v ťažkých životných situáciách, keď je v hre ľudská (ne)existencia, si uvedomíme, akými banalitami sme sa v minulosti zaoberali, aké nezmyselné žabomyšie vojny sme viedli, aké maličkosti pre nás predstavovali neriešiteľný problém.
V momente skutočnej krízy si dokážeme bleskovou rýchlosťou upratať priority a ako zázrakom máme v otázkach života jasno. Plne sa sústredíme na to podstatné; všetko naše úsilie bez zbytočného rozptyľovania smerujeme k zvládnutiu situácie, v ktorej sme sa ocitli.
Keď náročné časy pominú (bez ohľadu na to, kto a ako prispel k ich vyriešeniu), menšie problémy začnú vychádzať z tieňa a naberať na dôležitosti. Nie preto, že by sa zrazu niečo zmenilo – to len neexistencia vážneho problému z nich opäť spraví najpálčivejšiu záležitosť, ktorej sa treba nevyhnutne venovať. Akoby sme dostali náhlu amnéziu, zabudli na zrovnané priority a hodnoty. Znova sa ocitneme vo víre banalít a nepodstatnému venujeme značnú časť našej energie.
Koniec starého problému spravidla znamená zrod nového. Respektíve začiatok nového problému predstavuje koniec starého. Platí to celospoločensky, aj na úrovni jednotlivca. Ľudia len veľmi ťažko dokážu žiť v bezstarostnej prítomnosti. Potrebujú konflikt, problém, zápletku, hocičo, čo zamestná ich mozog. Je to prirodzené; vo svete bez problémov by sme totiž stagnovali.
Obyčajný ľudský život môžeme definovať ako sériu kríz rôznej závažnosti a povahy. Keď sa potom z nadhľadu pozrieme na viac ľudských životov, alebo rovno na celú históriu ľudstva, zistíme, že ju rovnako tvoria rôznorodé konflikty, ktoré sa ale z veľkej časti riešili silou. Jedna vojna striedala druhú, no počas jej trvania prichádzalo k rôznym zmenám. Menila sa ekonomická a spoločenská situácia, vznikali nové problémy, ktoré sa neskôr stali základom nových konfliktov a príčinou nových vojen. Tento proces vytvára určitý vzor, cyklicky sa opakujúci a vysmievajúci sa tvrdeniu, že história je učiteľkou života.
Nikdy nekončiaci kolobeh konfliktov fascinoval aj amerického spisovateľa Isaaca Asimova. Ten v 40. rokoch minulého storočia začal písať sériu poviedok, v ktorých popisuje svet rozpínajúci sa naprieč rôznymi planétami do všetkých kútov galaxie. Poviedky vyšli v 50. rokoch knižne, v troch zväzkoch a dnes ich poznáme ako kultovú sci-fi trilógiu Nadácia (Foundation, 1951-1953).
Prvé americké knižné vydanie Nadácie
Píše sa trináste tisícročie a „Galaktické impérium“ dosiahlo svoj vrchol. Na pohľad to vyzerá, že nikdy nebolo silnejšie, že pretrvá naveky. No v skutočnosti sa proces jeho rozpadu už začal, i keď zatiaľ nie je viditeľný. K definitívnemu pádu by totiž malo prísť až o 300 rokov, potom sa začne 30-tisícročné obdobie chaosu a barbarstva. Impérium postupne zanikne a rovnako aj vedomosti, ktoré za 13 tisícročí obyvatelia nazhromaždili. Temné časy budú sprevádzať nekonečné medzihviezdne vojny a kým vznikne nové impérium, potrvá to tisíc generácii ľudského utrpenia.
Vízia hrôzostrašnej budúcnosti nie je proroctvom postavenom na ezoterickom základe, ale výsledok presných výpočtov Hariho Seldona – matematika a zakladateľa novej vednej disciplíny zvanej psychohistória, ktorá sa opiera o znalosti histórie, sociológie a psychológie a využívajúc matematiku, najmä štatistiku, dokáže predpovedať budúcnosť ľudstva a nadchádzajúce veľké krízy niekoľko tisícročí dopredu. Osud jednotlivca predpovedať nedokáže – ten je z hľadiska spoločnosti úplne nepodstatný, pretože aj keď jeden človek sem-tam vybočí z kurzu, masa sa bude vždy nevyhnutne vyvíjať určitým smerom, ktorý je predvídateľný práve vďaka tomu, že v minulosti sa už v určitej forme odohral.
Pád Impéria je síce nezvrátiteľný, no to, čo je možné ovplyvniť, je skrátenie doby temna. Hari Seldon má plán na záchranu vedomostí celého ľudstva. Skupina vzdelaných ľudí sa začala naplno venovať príprave takzvanej „Galaktickej encyklopédie“, aby budúce generácie mali na čom stavať a nemuseli všetko nanovo objavovať.
V srdci galaxie, na planéte Trantor, ktorej celú súš zaberá jedno jediné mesto so 40 miliardami obyvateľov (z ktorých väčšina má jediný cieľ – podieľať sa na spravovaní Impéria), sa nachádza imperiálna knižnica a všetky vedecké zdroje Trantorskej univerzity, čo predstavuje výborné zázemie pre projekt takéhoto rozsahu. Avšak Komisii pre verejnú bezpečnosť problém, ktorý nastane o niekoľko storočí, nepripadal ako niečo, čím by sa mali zaťažovať počas svojho života a v podstate Seldonovým tvrdeniam ani neverili. Bolo však jasné, že niektorých obyvateľov by to znepokojiť mohlo, čo by znamenalo nepokoje a narušenie stability. A tak v záujme zachovania imperiálneho mieru dostal Hari Seldon na výber: buď ho popravia, alebo dobrovoľne odíde do exilu, na neobývanú planétu Terminus nachádzajúcu sa na úplnom konci galaxie, kde sa bude môcť nerušene venovať svojmu projektu.
„Nadácia vznikla ako útočisko pre vedu – ako spôsob uchovania vedy a kultúry starého Impéria po stáročia barbarstva, ktoré sa už začali. […] Nadácia je povinná pomáhať všetkým národom, ktoré od nej žiadajú vedeckú asistenciu. Vysoký idealizmus nadačnej vlády a ušľachtilé morálne ciele zakladateľa Hariho Seldona neumožňujú zvýhodňovať niektoré celky na úkor iných.“
Ak by sa nám pri čítaní úvodnej poviedky zdalo, že Hari Seldon je hlavnou postavou celej série, nejaký typ superhrdinu, ktorý má zachrániť ľudstvo, mýlili by sme sa. Asimova totiž jednotlivci nezaujímali. V strede jeho pozornosti je ľudstvo ako celok a ak by sme chceli hľadať hlavnú postavu, môžeme za ňu považovať Nadáciu samotnú, ktorá sa má raz stať novým impériom.
Začíname teda v bode, kedy Seldon prijíma podmienky vlády Impéria a zakladá v exile kolóniu, ktorá sa zložením obyvateľstva podobá skôr na univerzitný kampus, keďže ide čisto o vedeckú iniciatívu. S každou ďalšou poviedkou sa však presunieme až o niekoľko desaťročí dopredu, priamo do momentu, kedy postavy (pre časový skok sú to zo začiatku pre čitateľa často úplne neznáme mená) riešia novú krízovú situáciu, ktorá bude určovať ďalší vývoj spoločnosti. A tak sa od prvých poviedok s názvami Psychohistorici a Encyklopedisti – kde bola ústrednou myšlienkou veda, poznanie a zachovanie nadobudnutých vedomostí, dostávame k príbehu Starostovia, a teda k prvým politickým štruktúram a neskôr k vzniku určitej formy kapitalizmu, ako naznačujú názvy poviedok Obchodníci a Obchodní magnáti.
Asimov sa nezdržuje opismi, nijako neuvádza čitateľa do deja ani dobových reálií. Všetky zmeny, ktoré sa za uplynulé desaťročia odohrali, sa dozvedáme postupne, priamo cez dialógy. Táto dynamika a fakt, že vždy sa ocitneme priamo uprostred zlomovej situácie, udržujú čitateľa v napätí, živia v ňom zvedavosť, a tak autorovi môže ľahšie odpustiť, že po jazykovej stránke nie je kniha ničím výnimočná. Ide predsa predovšetkým o dobrú žánrovú literatúru.
Nadácia bola inšpiráciou prakticky pre všetky ďalšie moderné diela science fiction. Nielen knižné ako Duna (Dune, 1965) Franka Herberta, ale ovplyvnila aj filmový priemysel, napríklad populárnu sériu filmov Hviezdne vojny (Star Wars, 1977). Asimovovú Nadáciu si však dlhé desaťročia netrúfol sfilmovať nikto. Dôvodom je pravdepodobne množstvo postáv, ich relatívne krátke pôsobenie v príbehu a veľké časové rozostupy, ktoré by na filmovom plátne nefungovali.
Prvá séria Nadácie nakrútená pre streamovaciu službu Apple TV
Prvý pokus o filmové spracovanie bol vytvorený pre Apple TV a mal premiéru v septembri 2021. Išlo o 10 častí prvej série seriálu, ktorého druhá séria sa začala nakrúcať v apríli tohto roka v Prahe. Na produkcii seriálu sa podieľa aj dcéra Isaaca Asimova, Robyn Asimovová, no pre skalných fanúšikov, ktorí desaťročia čakali na film podľa obľúbenej sci-fi série, bol seriál skôr sklamaním. Tvorcovia sa totiž nedržali knižnej predlohy, skôr sa ňou len nechali inšpirovať. Využili niektoré pre nich zaujímavé prvky príbehu, iné pretvorili a veľkú časť deja si napísali úplne po svojom. Väčšina postáv si zachováva svoje meno, no to, čo sa zmenilo, je pohlavie až troch Asimovových hrdinov, z ktorých sa stali hrdinky.
Nadácia Isaaca Asimova je, najmä v prvom diele, výrazne mužská záležitosť. V druhej časti sa síce už objaví žena, ktorá je nemenej inteligentná ako mužské postavy a veľmi dôležitá pre ďalší vývoj deja, no okrem svojho dôvtipu mužským hrdinom zrazu pečie koláč, či servíruje kávu, pričom v predchádzajúcich častiach – keď ženská hrdinka absentovala – postavy kávu nepopíjali.
Za nedostatkom ženských postáv však nemusíme hľadať komplikované vysvetlenia. Stačí sa pozrieť na obdobie, kedy bola kniha napísaná. Nejde len o to, že v 40. rokoch minulého storočia bola iná spoločenská situácia, no ide najmä o fakt, že v čase, keď Asimov začal písať prvé poviedky, bol veľmi mladý. V tom období ešte nikdy nebol na rande a ženský svet pre neho predstavoval veľkú neznámu. Pravdepodobne omnoho väčšiu ako svet o niekoľko tisícročí neskôr.
Predstavy Asimova o budúcnosti sa nám možno z dnešného pohľadu môžu zdať trochu naivné. Stačí, keď sa pozrieme na to, ako internet zmenil našu komunikáciu či prácu s informáciami. Pri pomyslení na Wikipédiu nám cieľ vytvoriť obrovskú encyklopédiu obsahujúcu všetko ľudské poznanie môže prísť úsmevný. Podobne je to s dnešnou snahou krajín zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov energie. V 40. rokoch minulého storočia vo svete rezonovala atómová energia, a tak sa niet čomu čudovať, že Asimov ju dal do centra svojich predstáv o ďalekej budúcnosti, kde sa jadro využíva aj v bežných predmetoch dennej spotreby. Napriek tomu je fascinujúce čítať si o predstavách ďalekej budúcnosti spred 80 rokov, kedy bol život po technickej stránke diametrálne odlišný od dnešku.
Prvý samizdatový preklad Nadácie sa do Československa dostal až v roku 1989 pod názvom Základna. Originálny titul Foundation môže poukazovať na nadáciu, ale rovnako aj na základňu v zmysle „založiť niečo“. Prekladateľ Jindřich Smékal preklad titulu priamo konzultoval s Isaacom Asimovovom v liste z 22. februára 1988 a sám Asimov uprednostnil termín Základna. Fotokópia listu bola vložená v tomto vydaní v prekladateľovom doslove.
Prvé preklady do češtiny a slovenčiny vyšli pod názvom Základňa
Ekvivalentný názov Základňa zvolil aj Dušan Slobodník v prvom slovenskom preklade vydanom v roku 1991. V neskorších českých vydaniach však prekladatelia uprednostnili pojem Nadace. Český prekladateľ Viktor Janiš sa odvoláva najmä na to, že anglické slovo Foundation je dvojznačné a Asimov ho použil v oboch zmysloch, ale v slovenčine ani češtine podobné slovo skrývajúce v sebe dva významy – vedecká nadácia pripravujúca „Galaktickú encyklopédiu“ a zároveň základňa nového impéria, neexistuje. Základňa je pre neho ekvivalentom anglického „base“, kdežto Foundation je pojem komplikovanejší. Potom je tu aj praktická stránka problému, napríklad slovné spojenia ako „nadačný letopočet“ či „nadačné lode“ znejú lepšie ako „základňovský letopočet“ a „základňovské lode“.
Nove slovenské preklady Nadácie z vydavateľstva Lindeni
Nového vydania v slovenčine sme sa dočkali až po 29 rokoch od prvého slovenského prekladu. Pre vydavateľstvo Lindeni preložil (zatiaľ) prvé štyri diely série Patrick Frank a rovnako ako český prekladateľ zvolil názov Nadácia.
Asimov pôvodne napísal trilógiu. Prvý diel vyšiel v knižnej podobe v roku 1951, ďalšie dva počas nasledujúcich dvoch rokov. O tri dekády neskôr bol spisovateľ presvedčený vlastným nakladateľom, aby napísal štvrtú knihu Nadácia na rozhraní (Foundation’s Edge, 1982) a o 4 roky naskôr Nadácia a Zem (Foundation and Earth, 1986). Nasledovali ešte dve časti, ktoré sa ale chronologicky odohrávajú pred prvým dielom trilógie – Prelude to Foundation (1988) a Forward to Foundation (1993), ktorá bola publikovaná až po autorovej smrti.
Nadácia Hariho Seldona mala predstavovať základ nového impéria. Knižná séria Nadácia Isaaca Asimova predstavuje základ moderného science fiction žánru, ktorým sa neskôr uberali mnohí spisovatelia či filmoví tvorcovia. No prvky vedeckej fantastiky prítomné v Asimovových dielach sú len kulisy. V skutočnosti autor rozohráva inteligentnú šachovú partiu, popisuje nadčasový boj o moc, politické kľučky, intrigy a ponúka nám komplexný pohľad na spoločnosť, na jej vzostupy a pády z nadhľadu – v oveľa širšom časovom horizonte ako je dĺžka jedného života. Jeho záujem o spoločenský vývoj je snáď dôležitejší ako jeho predstava budúcnosti. A toto robí z jeho diela nie len klasiku sci-fi literatúry, ale literatúry vôbec.
Ak má nejaká science-fiction kniha potenciál osloviť aj čitateľov, ktorí si myslia, že tento žáner nie je pre nich, je to práve Nadácia. Okrem dynamického deja plného napätia v nej môžeme nájsť dôvtip, prešibanosť, kreatívne riešenia, prekvapivé pointy a ukážku toho, že inteligencia je najsilnejšia zbraň, pretože ako hovoril prvý starosta Nadácie Salvor Hardin „Násilie je posledným útočiskom neschopných“.
Fotografie a grafika: Alan Brion / Lindeni, Gnome Press, BBC, Apple TV, John Seltzer and Geo Rule, AF 167 a Práca
Patrícia Šišková
Práve číta Tvoja neprítomnosť je tma od Jóna Kalmana Stefánssona
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal
IBAN: SK92 8330 000000 2001476552
BIC/SWIFT: FIOZSKBAXXX
Ďakujeme za vašu podporu!
