Sklenený zvon Sylvie Plathovej

Jej vrcholné dielo, básnická zbierka Ariel, ešte stále leží v rukopise na písacom stole, keď sa Sylvia pokúsi po tretíkrát spáchať samovraždu. Tentokrát bol jej pokus úspešný. Sylvia Plathová mala len tridsať rokov a stalo sa to mesiac po uvedení jej románu Bell Jar (Sklenený zvon), ktorý vydala v roku 1963 pod pseudonymom Victoria Lucas.

Plathová celý svoj život trpela duševnou chorobou. Diagnostikovali jej bipolárnu poruchu osobnosti, taktiež známu ako maniodepresívnu psychózu, ktorá sa prejavovala rôznymi spektrami. V jednom spektre Sylvia prežívala stav, v ktorom lietala, tvorila, bola činná a mala plány, akoby ani nepoznala hranice. V druhom zažívala depresie, strácala záujem o všetko a všetkých, vrátane svojich najbližších, a táto temná strana ju viedla k pokusom o samovraždu.

Tento stav umocňovala aj skutočnosť, že Sylvia nemala pocit, že by niekam skutočne patrila. To sa prenieslo aj do jej tvorby.

Sklenený zvon je z časti autobiografický román, ktorý rozpráva príbeh Sylviinho alter ega – Esther Greenwoodovej. Mladá stážistka Esther, ktorá trávi leto v prestížnom módnom magazíne v New Yorku, vyhrala poviedkovú súťaž a chce sa stať poetkou. Šarmantné ambiciózne dievča počas svojej stáže začína spoznávať americkú spoločnosť a jej hodnoty. Prevažne negatívne zážitky majú zásadný dopad na jej krehkú psychiku.

Esther chce vidieť a vedieť všetko, chce byť vždy prvá a najlepšia, napriek tomu závidí ostatným stážistkám ich vzhľad, a najmä to, že dokážu prežívať svoj život naplno. Cíti sa byť len pozorovateľkou. Táto vnútorná polarizácia sa prejavuje aj pri stretnutí s mladými mužmi: „Stále sa opakovalo to isté. Kdesi v diaľke som zazrela nejakého dokonalého muža, no len čo sa ku mne priblížil, ihneď mi bolo jasné, že sa vôbec ku mne nehodí.“

Esther, tak ako Sylvia, hľadá „otcovský materiál“ v mužoch. Toto nekončiace hľadanie má hlbší zmysel, a Sylvia vložila do Esther kúsok seba, pretože obom zomrel otec, keď boli malé. Veľmi ho ľúbila. Poznačená touto udalosťou a naštrbeným vzťahom s pasívne agresívnou a prísnou matkou sa začína vzpierať vtedajšiemu spôsobu života americkej spoločnosti. Neznáša pretvárku, zakladanie si na plytkých hodnotách, umelú krásu a povrchnosť v živote.

Pobyt v New Yorku jej celkom nečakane prináša aj pocit slobody, ktorý naráža na výchovou vštepený pocit zodpovednosti. Chce byť sama sebou a zároveň má strach, že sklame očakávania svojich najbližších, a tým aj tie svoje. Sklený zvon sa pomaly, ale isto začína nad krehkou Esther zaklápať. Po návrate domov dostáva jej psychika ďalšiu ranu, keď ju neprijímajú na kurz tvorivého písania, a práve toto vníma ako osudové zlyhanie.

Vo filme z roku 1979 si postavu Esther zahrala herečka Marilyn Hassettová

Sylvia už na prvých stránkach opisuje prázdnotu, s ktorou Esther bojuje. Prázdnota sa stáva predvojom, po ktorom nasleduje depresia. Nespavosť je prvým príznakom psychickej choroby. Esther dostáva od svojej lekárky prášky na spanie.

„Chceš teda ďalšie prášky na spanie?
Áno.
Ale tie, čo som ti dala minulý týždeň, sú veľmi silné.
Už nezaberajú.
…
Nemôžem spať. Nemôžem čítať.“

Začína prepadať do depresii. Esther nevie, aký je deň, nestará sa o svoj zovňajšok a začína nenávidieť seba aj svoje okolie, najviac asi svoju matku.

„Idem na dlhú prechádzku,“ tak znel odkaz Sylvie/Esther pre svoju matku, keď si zobrala lieky a skryla sa do tajného výklenku v pivnici. Tabletky postupne zapíja vodou, avšak samovražda sa jej nepodarí, prebudí sa na psychiatrii. Nasleduje liečba elektrošokmi, ktorá bola v tom období bežnou liečebnou metódou pri duševných chorobách. Esther tento druh liečby nesie ťažko, najskôr sa seba pýta, čo také strašné vykonala, neskôr ju prirovnáva k poprave. Túži mať niekoho pri sebe.

 

Sylvia Plath v poézii predstavuje jednu z hlavných osobností takzvanej confessional poetry. A hoci je Sklenený zvon román, má s básnickou tvorbou niečo spoločné, je spoveďou. Spoveďou, pri ktorej sa čitateľ stáva svedkom boja Sylvie/Esther so závažnou psychickou chorobou.

Kniha je analýzou príznakov depresie a jej liečenia na psychiatrii. Sylvia využíva strohý, jasný a úderný jazyk. Často situácie hodnotí ironicky a cynicky. Avšak pasáže o možnostiach smrti sú ešte o čosi chladnejšie, akoby mimo dosahu akéhokoľvek citu: „Pomyslela som si, že utopenie je určite ten najvľúdnejší spôsob, ako zomrieť, a upálenie ten najhorší.“ Snáď pri písaní týchto riadkov Sylvia myslela na jedinečnú Virginiu Woolf, ktorú sama obdivovala. Za zmienku stojí, že rovnako tak Virginia trpela depresiami a svoj život ukončila tragicky – utopením.

 

Názov knihy Sklenený zvon symbolizuje to, čo prežívala Sylvia Plath. Sylvia akoby nepatrila do tohto sveta a na svet okolo sa pozerá cez sklenenú stenu. Síce vo svojom pozorovaní je presná a pozorná, zároveň sa pod zvonom dusí – nedokáže čítať a tvoriť. Stupňujúci sa tlak pod skleneným zvonom núti Sylviu/Esther všímať si negatívne veci každodenného života. Veci, ktoré by jej mohli priniesť radosť a šťastie, nedokážu zodvihnúť sklenený zvon. Ironický odstup sklenenej steny si autorka zachováva aj pri hodnotení lásky, vzťahov k rodine či priateľom.

„Zlý sen.
Pre človeka pod skleneným zvonom, prázdneho a zarazeného ako mŕtve dieťa, je samotný svet zlým snom.
Zlý sen.
Na všetko som sa pamätala.“

Myšlienky na ukončenie vlastného života sú dekonštrukciou vlastnej osobnosti. Odmietnutie týchto myšlienok znamená vystavanie vlastného jadra osobnosti od začiatku. Znovuzrodenie sa stáva jedným z hlavným motívov tvorby Sylvie Plathovej. Aj napriek pulzujúcej posadnutosti smrťou, tichom a pokojom, je Sylviina tvorba presiaknutá motívom znovuzrodenia. Ako Esther v závere, tak aj Lady Lazarus z Ariel, vstáva z popola ako Fénix.

Sylvia Plathová pred parížskou Notre Dame v roku 1956

Paradoxne v reálnom živote sa Sylvii nepodarilo vystavať svoje vlastné „ja“ od začiatku. Výnimočná a krehká Sylvia si dlho nevedela nájsť partnera, ktorý by k nej patril. V Anglicku stretáva Teda Hughesa, s ktorým má dve deti. Počas trvania manželstva vydáva svoju prvú zbierku básní The Colossus (1960). Neskôr sa dozvedá, že Ted ju podvádza a manželstvo sa končí v troskách.

Sylvia sa opäť dostáva do nebezpečnej špirály duševnej choroby, z ktorej sa snaží unikať tvorbou. Väčšina jej diel je publikovaná až po jej smrti – Ariel (1965), Winter Trees (1972) či Crossing the Water (1971). Za jej súborné dielo básní jej v roku 1981 bola udelená Pulitzerova cena in memoriam.

K slovenskému čitateľovi sa dostal len výber z jej diela pod názvom Luna a tis (Slovenský spisovateľ, 1989) a Hrana (Slovenský spisovateľ, 2003). Až v roku 2015 vydavateľstvo Slovart prináša na slovenský knižný trh preklad The Bell Jar (1963) – Sklenený zvon, je to síce po viac ako 50-tich rokoch, ale vo famóznom preklade Igora Navrátila.

Sklenený zvon je kniha, ktorá sa nečíta ľahko, ale ani nemá takúto ambíciu. Jej výnimočnosť je v tom, že zobrazuje dravosť a hĺbku boja s psychickou chorobou, zobrazuje bolesť a paralyzáciu strachom zo zlého rozhodnutia. Na hranici medzi bytím a smrťou je krehkosť. Sylvia nám krehkosť vlastnej existencie nemilosrdne ukazuje v pulzujúcom tempe svojej tvorby. Pripomína, že s ňou nevyhnutne musíme počítať a je snáď aj kľúčom k našej vlastnej existencii a sile.

Vo svete, kde sa často z psychickej choroby stáva lesklý doplnok mladého influencera, zostáva Sylvia autentickou, nadčasovou, krehkou, citlivou a zároveň brutálne otvorenou.

Fotografie: Bettmann, Heinemann, Slovart, Mondadori a The Lilly Library, Indiana University

---