Roky ticha

„Mlčení má tu výhodu, že vás nikdo nemůže přistihnout při lži a každý si vaše mlčení vysvětlí po svém.“

Alenu Mornštajnovú môžeme bez váhania zaradiť medzi najvýraznejšie spisovateľky súčasnej českej literatúry. Čitateľov si získala rozprávačským umením, vycibreným štýlom, autentickými postavami a schopnosťou prerozprávať komplexné životné situácie jednoducho, citlivo a zrozumiteľne.

Spoločným znakom jej kníh je príbeh zasadený do nedávnej minulosti vinúci sa niekoľkými desaťročiami. Na pozadí veľkých historických udalostí sleduje životy viacerých generácií, podáva nám vierohodný obraz doby, no nesústredí sa naň. V strede jej záujmu je človek, jeho pocity, myšlienky, vzťahy a činy.

Doteraz vydala tri romány: Slepá mapa (2013), Hotýlek (2015), Hana (2017). Na jej novú knihu Tiché roky (Host, 2019) netrpezlivo čakali stovky čitateľov nielen v Českej republike, ale aj na Slovensku. Povrávalo sa, že štvrtá kniha bude iná ako predošlé. Bude viac zameraná na rodinu, komunikáciu, silu slov. Veľké dejiny nebudú mať na postavy zásadný vplyv a za všetko zlé, čo prežijú, si budú môcť sami.

Tiché roky sú skutočne tiché. Prinášajú nám príbeh otca a dcéry, ktorí síce žijú v spoločnej domácnosti, no navzájom sú si cudzí. Nepoznajú sa, nechápu sa.

Svatopluk Žák so svojou dcérou Bohdanou nevie komunikovať, je odmeraný a nepríjemný. Introvertná Bohdana má oporu iba v nevlastnej matke Běle, ktorá v manželstve so Svatoplukom tiež nie je šťastná. V ich domácnosti cítiť ťažobu nevypovedaných slov, napätie, odstup a chlad.

Jsou různé druhy ticha. Ticho útulné, ticho volající ke spánku, ticho těšící se na příchod blízkého člověka, ale i ticho tíživé, plné očekávaní, že bude v příštím okamžiku přerušeno křikem nebo příkrou poznámkou. Ticho našeho domu bylo nervózní a křehké, naplněné nevyřčenými slovy. Hrozilo, že se protrhne a všechna zadržovaná slova se vyhrnou ven, zůstanou viset ve vzduchu a už nikdy se na ně nepodaří zapomenout.

Mornštajnová však svojim postavám rozumie a chce, aby sme im porozumeli aj my. No nerobí to priamo. Nič nevysvetľuje, len nás sprevádza ich životmi. Vie, čo nám chce povedať, a má neskutočný cit pre to, ako príbeh dávkovať. V tomto prípade zvolila formu striedania dvoch dejových línií – dcérinej a otcovej.

Postupne odhaľuje ich životy, minulosť a tajomstvá. Kapitoly venované Svatoplukovi sú prirodzene dlhšie. Autorka sa zamerala na vývoj jeho osobnosti od detstva prežitého v chudobe, cez dospievanie, lásku k hudbe, spoznanie manželky, vieru v komunistické ideály, politickú angažovanosť a život, ktorý viedol, kým sa narodila Bohdana. Využíva pri tom vševediaceho rozprávača, čo dodáva kapitolám širší záber.

Svatopluka jeho úpřimné přesvědčení, že ví, jak se má žít, a chápe, co je pro lidstvo nejlepší, předurčovalo stát se vůdcem. Jenomže s vůdci je tá potíž, že vědí, co je nejlepší pro lidstvo, ale zapomínají, že to nemusí být nejlepší pro člověka.

Bohdanina línia príbehu je subjektívnejšia, vyrozprávaná z jej pohľadu. Kniha začína spomienkami na babičku, ktorú vlastne nepoznala, a na moment, kedy ju babka oslovila menom Blanka. Vtedy si Bohdana uvedomila, že o svojej rodine nič nevie.

Rozhodla sa, že zistí, ako vyzeral život rodičov predtým, ako prišla na svet a začala si písať denník, v ktorom zaznamenávala všetky udalosti, ktoré sa v rodine udiali.

Původně jsem si začala psát do sešitu, abych v něm zachytila všechno, co zjistím o minulosti své rodiny. Stále jsem se nemohla zbavit myšlenky, že pokud nebudu vědet víc o letech, která předcházela mému narození, a nezjistím nic o počátku svého života, kdy s námi ještě byla maminka, bude mě kousek chybět. Budu jako nedokončená koláž, z níž se odlepilo několik dílků, a výsledný obraz nedáva smysl.

Pre autorku je typické, že sa vo svojich knihách rada hrá s jazykom. V Slepej mape sa mená hlavných hrdiniek začínali písmenom A: Anna, Alžbeta, Anežka. Názvy kapitol druhého románu Hotýlek tvorili verše básne Jaroslava Seiferta: Píseň o rodné zemi. Meno Hana nebolo zvolené náhodne, ale aj kvôli tomu, že hana ako všeobecné podstatné meno má ešte jeden význam: hanba.

V Tichých rokoch vytvorila prepojenie medzi kapitolami a perspektívami tak, že každá kapitola sa začínala rovnakými slovami, ako končila sa predošlá.

Striedanie rozprávačov podčiarkuje kontrastnosť hlavných hrdinov a pridáva inak pokojnej knihe určitú dynamiku, ktorá udržuje našu zvedavosť živú. Príbehy Svatopluka a Bohdany sa pomaly hýbu ako dve ozubené kolesá, ktoré do seba navzájom zapadajú a my si postupne dopĺňame koláž Žákovcov novými obrazcami. Spoznávame ostatných členov rodiny: Bohdaniných starých rodičov, strýka, tety, matku, nevlastnú matku.

Mohlo by sa zdať, že hlavnou postavou príbehu je Bohdana, keďže časť príbehu je písaná jej očami. Mohlo by to pôsobiť tak, že je najväčšou obeťou rodinných tajomstiev a nevypovedaných slov. No v skutočnosti ide o vyrovnanú hrdinku, ktorá sa v danom prostredí naučila žiť a obeťou neschopnosti komunikácie je ten, kto zámerne zamlčiava minulosť – Svatopluk.

Neschopnosť vyrovnať sa s minulosťou, vlastnými chybami a stratou milovaných spôsobujú, že nedokáže žiť v prítomnosti. Komunikácia z jeho strany pozostáva z výčitiek, jedovatých poznámok a chladného nezáujmu. Zo začiatku pôsobí ako typický záporný hrdina, no jeho charakter je zložitejší. Ako sledujeme Svatoplukov vývoj od detstva po starobu, dokážeme si nájsť k nemu cestu a pochopiť jeho správanie.

Alena Mornštajnová na autogramiáde v Brne

Novinka Aleny Mornštajnovej sa určite nevyhne porovnávaniu s predchádzajúcim románom Hana, ktorý sa stal bestsellerom a teší sa obľube verejnosti natoľko, že sa chystá divadelné aj filmové spracovanie.

No dohady sa potvrdili, a aj keď môžeme nájsť nejeden spoločný znak s predošlými dielami, treba povedať, že Tiché roky sú skutočne iné. Intímnejšie, osobnejšie, jemnejšie. Pre časť čitateľov, ktorým je blízka téma druhej svetovej vojny, pravdepodobne ostane na čele rebríčka Mornštajnovej kníh román Hana.

Objektívne však nemožno prehliadnuť, že spisovateľka dozrieva každou knihou.

Dokonale ovláda remeslo, neprestáva na sebe pracovať, a na rozdiel od svojich postáv rozumie sile slov. Ani jedno nie je použité zbytočne, príbeh je do detailov premyslený. Dôkladnosť, perfekcionizmus a čistý jazyk sú autorkinými silnými stránkami.

Tiché roky sú svojím spôsobom nenápadný román. Ale len na prvý pohľad. Na necelých 300 stranách sa skrýva celá krása ľudského života, ktorá nespočíva len v tom peknom a dobrom.

Skutočnú silu príbehu si však plne uvedomíme až po dočítaní, kedy sa nám celá skladačka prepojí, ozubené kolesá poslednýkrát zacvaknú a my doceníme nielen autorkino majstrovstvo, ale aj perfektné grafické spracovanie knihy.

Fotografie: Lucie Zajíčková, Host a Ben Skála (CC BY-SA 4.0)

---