Niektoré prízraky s nami zostanú navždy

Spisovateľka Isabela Figueiredová je prvou portugalskou autorkou, ktorá navštívila Slovensko. Na 9. ročníku Bratislavského knižného festivalu BRaK predstavila svoj román Tučná (A Gorda, 2016), ktorý tento rok vyšiel v slovenskom preklade Júlii Jellúšovej v Portugalskom inštitúte.

Titul, ktorý portugalský denník Público vyhlásil za knihu roka 2016, nie je len o žene s nadváhou, ako naznačuje názov, ale aj o samote, sebaakceptácii, šikane a (nezdravých) vzťahoch – priateľských, partnerských, no najmä tých medzi rodičmi a dieťaťom. Prítomná je aj téma kolonializmu, keďže autorka, rovnako ako aj hlavná hrdinka knihy, sa narodila v Mozambiku. Vďaka združeniu Portugalský inštitút a prekladateľke Lucii Halovej sme sa mali možnosť s Isabelou Figueiredovou porozprávať nielen o týchto témach.

Vaša kniha Tučná nie je klasický román. Nejde o rozsiahle dielo s mnohými postavami, s jasnou zápletkou, s chronologicky vyrozprávaným dejom. Sú to skôr fragmenty života hlavnej hrdinky Marie Luísy originálne členené do kapitol nazvaných podľa izieb bytu jej rodičov. Medzi vami a hlavnou hrdinkou je hneď niekoľko podobností a kniha býva označovaná pojmom autofikcia. Prečo ste sa rozhodli pre takéto spracovanie?

Podľa západného literárneho kánonu má kniha, respektíve román obsahovať štyri základné prvky, a to je priestor, čas, osoba a akcia. Kniha Tučná má všetky tieto prvky, no nie sú organizované v klasickej forme. Ja rada pracujem s časom vo forme flashbackov alebo “opačných flashbackov” do budúcnosti. Ako keď si predstavíte Tarantinov film Pulp Fiction, kde sa stále posúvame v čase a priestore niekam inam – dozadu a znovu dopredu, ale divák sa v tom nestratí. Rovnako je to aj v tejto knihe. Možno nerešpektujem ten kánon, ale rešpektujem tieto štyri základné zložky. Čitateľ sa vždy môže o niečo oprieť v priestore aj v čase, aby sa dokázal zorientovať v príbehu.

Knihu som rozdelila podľa častí bytu, podľa izieb, pretože byt je takým základným prvkom v živote Marie Luísy. Najprv domov nemala a potom ho mala, ale s rodičmi, ktorí sa vrátili z Mozambiku. Hoci v tom čase neznášala spoločné bývanie s nimi, neskôr sa však pre ňu byt stáva akýmsi útočiskom. Preto je veľmi dôležitý aj v symbolickej rovine – jednotlivé miestnosti reprezentujú rôzne aspekty života Marie Luísy. Napríklad všetko, čo sa točí okolo jedla, sa odohráva v časti nazvanej kuchyňa, keď ide o sex, tak je to zase situované v jej izbe.

 

Písať je veľmi dobré. Pri písaní sa dokážeme zbaviť prízrakov minulosti. Ale niektoré s nami ostanú navždy.

– Isabela Figueiredová

 

Postava Marie Luísy je založená na mojej životnej skúsenosti, ale nie som to ja. Moja skúsenosť mi pre ňu poslúžila ako základ. Máme veľa styčných bodov, ale je to samostatná svojbytná postava. Myslím si, že autofikciu využíva veľmi veľa autorov, ale robia to skrytou formou. Čiže vlastne zakladajú dej a postavy na svojich životných skúsenostiach, ale skrývajú to, nepriznajú to pred čitateľom, pretože je to ich spôsob ako sa chrániť.

Súčasní spisovatelia vo všeobecnosti viac experimentujú, román už nie je tak jednoznačne definovaný, ako to bolo v minulosti. Čo pre vás predstavuje román 21. storočia?

Oproti minulosti vnímam veľký rozdiel na úrovni intimity. V tom, nakoľko sa spisovateľ priblíži čitateľovi, nakoľko sa odhalí. Toto sa naozaj zmenilo. Ale kánon stále vyžaduje, aby mal román dobré postavy a akciu, to je naozaj nevyhnutné. Čas aj priestor môžu byť neurčité, ale čitateľ potrebuje niekoho, koho tam spozná, niekoho, s kým sa môže v diele identifikovať.

Román si vyžaduje dobrý príbeh a dobré rozprávanie. Ja nemám veľmi rada štrukturalistické experimenty v románe, ale mám rada dobrý príbeh so zložitými postavami, s dvojznačnými postavami, ktoré môžu aj sami v sebe niesť svoj opak, pretože vtedy sú ako my.

Keď ste spomenuli, že súčasné romány sú intímnejšie a vzťah medzi spisovateľom a čitateľom je oveľa bližší, napadol mi nórsky autor Karl Ove Knausgaard, ktorý napísal 6-zväzkový román o sebe samom, o jeho prežívaní, v snahe byť čo najúprimnejší. Čítali ste tieto knihy?

Čítala som len prvý diel a milujem tú knihu. Musím povedať, že pre autora je obrovské víťazstvo, keď nemá strach zo svojho čitateľa. Spisovateľ by sa nemal báť čitateľa, jeho súdenia a mienky, ktorú o ňom bude mať.

Ako vnímate tento trend hovoriť viac o sebe? Nie sme príliš narcistickí?

Nie, to nie je o tom, byť narcistický. Taká je doba, v ktorej žijeme. Ako som už spomínala, myslím si, že vždy, v každej dobe, spisovatelia písali o sebe. Ale skrývali to. Báli sa. Museli svoju identitu skryť v texte, museli byť taktní – k sebe, k svojim rodinám. V súčasnosti necítime, teda väčšina z nás necíti, že musí brať na niečo ohľad. Žijeme v oveľa slobodnejšom svete, ľudia nie sú takí formálni. Sme viac otvorení. Literatúra len reflektuje svet, v ktorom žijeme.

To, čo vás s Mariou Luísou spája, je známe. Narodili ste sa v Mozambiku, rodičia vás ako 12-ročnú poslali do Lisabonu k príbuzným, obe ste boli učiteľky a obe ste podstúpili gastrektómiu. Čo je však to, v čom ste úplne odlišné? V čom je Maria Luísa protipól Isabely Figueiredo?

Maria Luísa je väčší rojko. Viac sníva a viac sa posadnuto zaoberá niektorými vecami, čo ja nerobím. Niektoré moje povahové črty sú v nej intenzifikované, ale je to len postava. A robí veci, ktoré som ja nespravila, respektíve ktoré by som nikdy nespravila.

Maria Luisa zažíva šikanu. Spolužiaci na ňu posmešne pokrikujú, vníma ohováranie poza chrbát. Veľmi ju raní, keď ju priateľ požiada, aby ho nenavštevovala, a nakoniec zistí, že dôvodom je to, že sa mu kamaráti smejú, že si „zaobstaral ťažkú váhu“. Tí, čo vyslovujú tieto slová, sa nezamýšľajú nad ich silou a často po nejakom čase aj zabudnú, že ich vyslovili. V človeku, ktorému ich adresovali, však žijú aj roky, menia mu vnímanie samého seba. Ako sa dá vysporiadať s následkami šikany?

Ja som zažívala šikanu aj na škole, aj na univerzite, vypočula som si veľa podobne nepekných slov. Dokonca som mala dvoch alebo troch takýchto frajerov, ktorí sa hanbili za to, že som tučná. Odvtedy prešlo už veľa času a dnes sa na to pozerám s úsmevom. Hovorím si, že veľryba, veď to je predsa úžasné zviera a dokážem sa na tom zasmiať. Ale pravdou je, že som nikdy týmto mužom, ktorí ma odmietli kvôli tomu, že som bola tučná, neodpustila. Dokonca ani keď som napísala túto knihu, som im stále nebola schopná odpustiť. Pýtam sa sama seba, či to bola láska, a podľa mňa to nebola láska z ich strany, keď pre nich môj vzhľad a moja tučnota niečo znamenali.

A ako sa vyrovnať so šikanou? Písať je veľmi dobré. Pri písaní sa dokážeme zbaviť prízrakov minulosti. Ale niektoré s nami ostanú navždy.

Komentáre k postave Marie Luísy má aj jej matka. Nechce jej ušiť šortky, pretože má tučné nohy, prikazuje dcére zhodiť niekoľko kíl, upozorňuje na jej brucho, dvojitú bradu. Viackrát opakuje, že nechce, aby skončila ako jej otec. Úmysel matky je pravdepodobne dobrý – má strach o dcérin zdravotný stav, avšak volí veľmi nevhodné slová, ktoré rania. Ako mala matka Marie Luísy v ideálnom svete reagovať?

Matka v tomto románe nie je vinná, hoci vystupuje ako záporná postava. Ona je len obeťou patriarchálnej spoločnosti, v ktorej bola vychovávaná a ktorou sa naďalej riadi. Matky mojej generácie sa k dcéram správali ako policajtky, diktátorky. Ale len k dcéram, synovia mali viac slobody. No a matka v mojom románe je jedna z nich.

A ako by to malo vyzerať v ideálnom svete? Myslím, že už k takémuto ideálnejšiemu svetu smerujeme. Dávame svojim deťom viac slobody. Rodičia by mali viesť svoje deti k tomu, čo je správne a nesprávne, mali by im dať smer. Môžu ich aj kritizovať, samozrejme, ak niečo nie je tak, ako by malo byť, ale nemali by sa k nim správať ako diktátori a oberať ich o ich slobodu. Dnešný svet sa už naozaj zmenil a ľudia našej generácie žijú v oveľa spoločenskejšom a etickejšom prostredí.

„Vedela som žiť bez tých, ktorých som ľúbila, ale bez písania by už život nemal kam ísť. Cesta by sa skončila,“ hovorí Maria Luísa. V inej časti knihy zas spomína „Píšem o všetkom. Som závislá od písania“. Akú rolu zohráva písanie vo vašom živote? Čo pre vás znamená?

Pre mňa je písanie veľmi dôležité. Píšem každý deň. Ale na rozdiel od Marie Luísy si viem predstaviť aj život bez písania. Viem si predstaviť, že by som žila na nejakom hospodárstve, kde by som mala stromy, zvieratá, záhradu. Je to len môj ideál a neviem, ak by sa naplnil, či by som zase netúžila po niečom inom, čo nemám. Lebo my sme už raz takí, túžime vždy po tom, čo nemáme.

Spisovateľka počas diskusie na Bratislavskom knižnom festivale

Kvôli problémom so zrakom ste časť románu Tučná písali rukou na papier. Ovplyvňuje spôsob písania, teda to, či píšete rukou na papier alebo na počítači, samotný tvorivý proces? Akú formu písania uprednostňujete?

Na pravom oku nemám centrálne videnie, len periférne, na ľavé oko zase na 60 percent v podstate nevidím, takže ma stojí veľa úsilia tváriť sa, že vidím. Ale v skutočnosti vidím dosť zle. Preto píšem rukou na papier, pretože môžem písať naozaj veľkým písmom. Takto si však pridávam prácu a musím to dvakrát prepisovať, lebo potom to musí ísť do počítača. Takže som si osvojila nový systém – na počítači mám nastavené veľmi veľké písmo, a rovnako aj na mobile. Jediný rozdiel, ktorý pociťujem pri práci, je, že mi trvá oveľa dlhšie čítať aj písať.

Na začiatku sme spomínali, že kapitoly románu sú pomenované podľa miestností v dome Marie Luísy. Aká je najobľúbenejšia miestnosť vo vašom byte?

Obývačka. V obývačke mám svoje dve sučky, mám tam rastliny, tam som najradšej. Trávim tam najviac času, ale pri vypnutej televízii. Dnes mávame gauč rovno oproti televízii, ale ja nepozerám program v televízii, iba si na nej púšťam filmy.

Čo pre vás predstavuje domov?

Pre mňa je domov raj. Pretože tam ma nikto nepozoruje. Mám doslova hrôzu z kamier a v dnešnej dobe je všade veľmi veľa kamier – človek je neustále pozorovaný. Takže tu sa cítim, že som iba ja a môžem byť sama sebou. Je to tiež miesto, kde sa cítim chránená, je to také moje hniezdočko, kde sa cítim príjemne.

V roku 2009 vám vyšla kniha memoárov Zápisník koloniálnych spomienok (Caderno de Memórias Coloniais), ktorá vyvolala diskusiu o témach, o ktorých sa v Portugalsku nehovorilo. Ako vyzeralo vysporiadavanie sa Portugalska s koloniálnou minulosťou?

Portugalsko sa v skutočnosti stále nevyrovnalo s touto minulosťou. Snaží sa o to, ale je to v podstate ešte čerstvá minulosť, je to menej ako 50 rokov. V 15. storočí chceli Portugalci objaviť námornú cestu do Indie, čo sa im aj podarilo tým, že oboplávali celú Afriku a cestou zaberali územia, ktoré našli. Rovnako to bolo s Brazíliou, kam sa dostali omylom. Kolónie Portugalsko veľmi obohatili, pretože je to malá krajina, chudobný kút Európy. Týmto spôsobom získalo veľké prírodné bohatstvo a obrovské územia, preto veľa Portugalcov stále cíti hrdosť na toto obdobie, na všetky tie krajiny, a aj na to, že sa tam všade rozpráva po portugalsky, hoci sú tam veľké rozdiely v prízvukoch. Portugalci ako obyvatelia naozaj malej chudobnej krajiny potrebujú túto svoju slávnu minulosť, aby sa mohli obracať k hrdinským námorníkom, ktorí podnikali odvážne cesty. Pridáva im to na tom pozitívnom pohľade na seba.

Hovorím síce Portugalci a týmto sa k nim zaraďujem, ale ja som nikdy túto hrdosť necítila. Ja som dcéra rodičov, ktorá sa narodila v bývalej kolónii a moji rodičia boli kolonialisti. Už od malička som mala zmysel pre spravodlivosť a to, čo som tam videla a zažívala, mi pripadalo veľmi nespravodlivé. Robili sa rozdiely medzi ľuďmi a ja medzi ľuďmi rozdiely nevidím. Keď vidím černocha a belocha, pre mňa sú to obaja ľudia a neposudzujem ich na základe toho, ako vyzerajú.

Autorka prežila detstvo v koloniálnom Mozambiku

Hovorí sa, že takýto zmysel pre morálku sa u detí objavuje okolo šiesteho roku života. Neviem, či je to naozaj tak, ale ja som toto vedomie morálneho prístupu mala naozaj od malička a veľmi negatívne som vnímala to, čo sa tam dialo, ako sa ľudia k sebe správali. A vnímala som to aj u svojich rodičov. Toto ma veľmi znepokojovalo a nikto mi nevedel dať odpoveď na tieto moje pocity. Zápisník koloniálnych spomienok bol niečím, čo som skutočne potrebovala napísať, aby som sa vyznala v tom, čo som cítila.

A ako ste vnímali fakt, že práve vaša kniha pomohla v Portugalsku otvoriť túto tému?

Som na to hrdá. Táto kniha naozaj otvorila tému kolonializmu a keď vyšla, bolo to pre mňa vlastne dosť nebezpečné. Mala som strach, že napríklad na uvedení knihy ma niekto napadne, alebo budú po mne hádzať hnilé rajčiny. Bolo to ako taká bomba, keď sa o tom začalo rozprávať, a preto som hovorila vydavateľom, že sa bojím ísť na otvorenie. Museli vtedy prijať špeciálne bezpečnostné opatrenia.

Niektorí ľudia sa ma vtedy snažili umlčať a ich argumentom bolo, že v čase, keď som žila v Mozambiku a prežívala túto realitu, som bola príliš malá. Môj argument, ktorý ukončil celú diskusiu, bol, či Anna Franková bola tiež príliš mladá na to, aby pochopila realitu, ktorá sa odohrávala v gete.

Ako si spomínate na detstvo v Mozambiku? Vraciate sa tam niekedy?

Vrátila som sa tam len raz, v roku 2017 a našla som tam už úplne iné mesto. Architektúra bola ešte zachovaná tá pôvodná, portugalská, ale bolo vidieť, že mesto sa snaží obnoviť po kultúrnej stránke a potlačiť európsky vplyv. Keď som tam žila, bolo to naozaj európske mesto v Afrike. Ale teraz sa už snažia priblížiť k africkej realite, takže je čoraz viac africkejšie.

V diskusii na BRaKu ste spomenuli, že v auguste vám vyjde nová kniha. Môžete nám o nej povedať viac?

V pripravovanej knihe sa zaoberám interakciou a vplyvom medzi človekom a zvieraťom, píšem veľa o zvieracej etike. Som presvedčená, že svet sa zmení, iba keď začneme k zvieratám pristupovať so správnym etickým postojom ako k bytostiam, ktoré dokážu cítiť rovnako ako my. Toto je pre mňa veľmi dôležitá téma.

Plánuje sa už ďalší preklad niektorej z vašich kníh?

Pokiaľ viem, tak zatiaľ nie, ale bola by som rada, keby boli takéto plány.

Vedeli ste niečo o Slovensku predtým, ako Portugalský inštitút začal s prekladom vášho románu?

Poviem priamo, že nie, pretože neklamem, neviem klamať. Nevedela som o Slovensku vôbec nič, nikdy som o ňom nepočula.

Isabela Figueiredová podpisuje v Bratislave svoju knihu

A aké sú vaše dojmy?

Mesto Bratislava mi pripadá veľmi pokojné, ako miesto, v ktorom sa dá žiť a existovať. Veľmi ma zaujal jazyk, pretože po fonetickej stránke sa mi zdá veľmi podobný s portugalčinou a mám pocit, že by som sa ním dokázala naučiť dobre hovoriť. Ľudia na Slovensku sa mi vidia sympatickí a musím povedať, že ste pekní fyzicky, že sa mi tunajší ľudia veľmi páčia. Ale som tu zatiaľ len dva dni a toto sú moje prvé dojmy. Zajtra budem mať šancu lepšie si pozrieť mesto.

Na začiatku knihy ste zverejnili playlist so skladbami, v knihe nájdeme mnohé odkazy na politické udalosti, literatúru aj filmy. Aké, nielen literárne, diela vás najviac ovplyvnili?

Ovplyvňuje ma všetko, čo čítam, aj všetko, čo pozerám – v divadle, v kine, ale rovnako aj maliarstvo, či hudba. Môžeme hovoriť o Dostojevskom, o Clarice Lispector, Gunterovi Grassovi alebo Karen Blixen. Všetci títo autori, ktorých mám rada, ma ovplyvňujú, ale rovnako aj kinematografia, pretože ako som už spomínala na besede, ja píšem scény, nepíšem lineárny príbeh.

Skladby z playlistu som počúvala počas písania a rozhodne ma ovplyvnili pri tvorbe tejto knihy, tak som si povedala, že by mali byť jej súčasťou. Ale ovplyvňuje nás všetko okolo nás, mohla by som uviesť aj tisícky ďalších referencií.

Na záver sa už len spýtam, akú knihu by ste odporučili našim čitateľom?

Odporučila by som dielo najnovšieho nobelistu Abdulrazaka Gurnaha. Pochádza zo Zanzibaru a píše o africkej skúsenosti s kolonializmom. Považujem za veľmi dôležité čítať o tejto téme aj z tejto perspektívy.

 

---

Isabela Figueiredová (1963)
Spisovateľka sa narodila portugalským prisťahovalcom v Mozambiku. Vyštudovala moderné jazyky a literatúru na Universidade de Nova v Lisabone a diaľkovo aj rodové štúdiá na vysokej škole Universidade Aberta. Knižne debutovala v roku 1988 novelou Príbeh je to, kto čo povie (Conto É Como Quem Diz). Jej Zápisník koloniálnych spomienok (Caderno de Memórias Coloniais, 2009) je považovaný za prelomové dielo v oblasti portugalskej literatúry s koloniálnou tematikou a bol preložený do niekoľkých svetových jazykov.

Román Tučná (A Gorda, 2016), ktorý je na pomedzí autobiografie a autofikcie, získal v roku 2017 literárne ocenenie Prémio Literário Urbano Tavares Rodrigues a portugalský denník Público ho vyhlásil za knihu roka. Autorka tiež pravidelne publikuje na svojom blogu Novo Mundo.

Fotografie a grafika: Miroslav Bekeč / Bookfan, Portugalský inštitút, Editora Caminho / LeYa, Editora Todavia a Loja Público

Rozhovor pretlmočila Lucia Halová

---