Majlingove originálne falzifikáty

3 minúty čítania

Krátko po tom, ako v roku 2014 vydalo české vydavateľstvo Labyrint knihu komiksových poviedok s názvom Rudo, bolo jasné, že na literárnu scénu vstúpil autor s veľkým zmyslom pre absurdný čierny humor okorenený mizantropickým pohľadom na svet okolo seba.

Dramaturg Slovenského národného divadla Daniel Majling vytvoril komiksového Ruda, hundrajúceho tridsiatnika, ktorý väčšinu voľného času trávi s podobnými, tak trochu tiež stratenými existenciami, s Lammom, Soetkinom a Nelou.

Ich spoločné zásadné životné poznanie by sa dalo zhrnúť do lakonického skonštatovania: FUCK!

FUCK!

To zaznieva z planéty Zem plávajúcej tmavým vesmírom na konci každej kreslenej poviedky ako akési pomyslené posledné slovo.

FUCK!, ale nebolo posledné slovo Daniela Majlinga.

Ruzká klazika

V roku 2017 vydalo totiž Občianske združenie Brak knihu poviedok Ruzká klazika. Majling sa v nej pohral s myšlienkou výroby „feikových“ poviedok ruských klasikov.

Postavil sa do úlohy nie autora, ale zostavovateľa antológie a zároveň prekladateľa poviedok, ktoré sú falzifikátmi textov velikánov ruskej literatúry a vznikli – samozrejme kde inde – v Číne.

Našli sa v kamióne, ktorý colníci zadržali na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom. Kamión bol plný falošnej (feikovej) literatúry, ktorej autormi boli Dostojevzski, Tolsztoi, Toorgenef či Čehov. Informácie o tejto nehoráznosti sa čitateľ dozvie už z rozhorčeného predslovu Jána Štrasserra (skomolené meno slovenského básnika a prekladateľa z ruského jazyka Jána Štrassera), ktorý v závere píše:

„Predkladáme teda verejnosti tento útly zväzoček – antológiu ruzkej klasiky, nielen ako svedectvo o bizarnosti jednej slepej uličky, do ktorej súčasnú literatúru zahnal bezbrehý kapitalizmus, ale aj – a to najmä ako varovanie pre ďalšie generácie literátov.“

V poviedkach sa čitateľ dozvie, ako sa píše román o mladej komsomolke na nahé ženské telo Larisy Dmitrijevny, ako sa skončí láska Ivana Andrejeviča Krylova, najnepochopenejšieho spisovateľa v dejinách literatúry, k sliepke Nadežde Semionovne, ale aj to, koľko dobra znesie človek alebo ako sa dá vybudovať nový život z vlastných exkrementov.

Jedenásť groteskno-absurdných poviedok neparoduje len veľké témy ruských klasických spisovateľov ako sú láska, smrť, samovražda, zločin, zmysel života či Boh, ale v druhom pláne poukazujú aj na akúsi feikovosť našej súčasnosti, v ktorej sa tieto témy objavujú skôr v bulvarizovanej ako v literárnej podobe.

Knihu uzatvára rozhovor so slovenským spisovateľom, ktorý strávil ako falšovateľ ruského spisovateľa Antona Pavloviča Čechova tri roky v Číne. Rozprával sa s ním Dado Naď a rozhovor vyšiel v Denníku M. Spisovateľ vystupujúci pod pseudonymom Anton Pavlovič Čehov v rozhovore skonštatoval:

„Literatúra je v podstate už mŕtva. Zabil ju náš spôsob života. V tomto sme my, falšovatelia klasiky, oveľa poctivejší, ako tí, ktorí predstierajú, že píšu modernú, živú literatúru.“

Podľa francúzskeho literárneho kritika a teoretika, semiotika a filozofa Rolanda Barthesa je literatúra ako fosfor – najväčšmi žiari vo chvíli, keď sa pokúša zomrieť.

Odpoveď na otázku, či slovenská literatúra žiari ako fosfor, alebo je až príliš živá, a preto sa potencionálne svetielka strácajú v tieni iných „zbytočných“ kníh, prenecháme na odborníkov z Ústavu slovenskej literatúry SAV, prípadne na redaktorov z Literárneho informačného centra alebo na recenzentov z Knižnej revue.

S miernou dávkou sebavedomia sa však dá povedať, že na tak trochu zatiahnutej oblohe slovenskej literatúry sa v roku 2017 objavil neveľký fosforeskujúci objekt v podobe Majlingových originálnych feikov.

Fotografie: BRaK a Labyrint

Ivan Kollár
Práve číta Život návod k použití od Georgesa Pereca

Vydávanie Literárnych novín môžete podporiť
finančným príspevkom prostredníctvom vašej platobnej karty alebo cez internetový platobný systém PayPal